1. ÚVOD

V západoslovenskom kraji, neďaleko kúpeľného mesta Piešťany, leží malebná dedinka Krakovany. Veža jej kostola ma už zďaleka vítala pri návratoch domov.

Častokrát ma napadala myšlienka zachytiť v písomnej forme alespon niečo, čo sa udialo v rodnej dedine i v našej rodine v minulosti. Tento sen sa mi podarilo splniť.

Predkladám Vám kroniku nášho rodu tak, ako sa mi podarilo získať podklady z rozprávania pamätníkov, súrodencov a ostatných príbuzných i vlastné spomienky na detstvo a mladosť v 20. storočí . . .

Dobruška 2008 Alojz Bučka

Na Příčnici 599 518 01 Dobruška

2. RODOKMEŇ RODINY BUČKOVEJ

1. Peter Bučka (1845 – 1872) - býval v rodnom dome oproti kostolu, 2 deti (Peter 1869, Juraj 1871)

1.1 Peter (1869 – 1930), manželka rod. Manáková, 3 deti (Juraj 1902, Peter 1904 a Matilda 1912)

1.1.1 Juraj (1902 - 1986), manželka Emília Minarechová (1908 – 1982), JRD, v. r. 1939 sa presťahovali do nového domu po ľavej strane cintorína, 4 deti (Jozef 1927, Antónia 1931, Ervín 1934, Emília 1942)

1.1.1.1 Jozef (1927 – 1993), manželka Bernardína Štefanková (1933), úradníčka, 3 deti (Jozef (1954 – 1985) SŠ Potravinárska; Dušan (1958) SŠ Potravinárska; Darina (1963) kaderníčka)

1.1.1.2 Antónia (1931), manžel Ján Kosa (1929 – 2007) vodič autobusu, 4 deti (Ján 1957, manželka Mária (1958); Juraj (1960) kuchár; Jaroslava (1962) vydatá Filová, krajčírka; Emília (1968) vydatá Knošková, úradníčka, VŠ Dopravná Žilina)

1.1.1.3 Ervín (1934), vodič, manželka Mária Sekáčová (1936) krajčírka v Trnave, 2 deti (Mária, 1961 vydatá Miklovičová, cukrárka; Bohuš, 1964)

1.1.1.4 Emília (1942 – 1964), krajčírka, manžel Vincent Urban (1940) murár, deti (Jaroslava, 1962)

1.1.2 Peter (1904 – 1983), zostal bývať v rodnom dome u Bučkov pred kostolom. V 40. rokoch bol dom zbúraný a postavený nový. Manželka Štefánia (20.4.1910), rodená Černoková z Ostrova, 2 deti (Mária 1931, Jolana 1933)

1.1.2.1 Mária (1931) manžel Vladimír Straka, sused

1.1.2.2 Jolana (1933), manžel František Štefanka (1933 – 1998)

1.1.3 Matilda (15.3.1912 – 9.6.2006), manžel Cyprián Madunický (30.3.1906), 4 deti (Jozef 1933, Oľga 1935, Emil 1937, Peter 1938)

1.2 Juraj Bučka (14.4.1871 – 11.9.1960), manželka Mária Straková (1873 - 1952), 4 deti (Michal 1893, Apolónia 1897, Ján 1900, Rozália 1905)

1.2.1 Michal Bučka (6.9. 1893 – 30.10.1976), v r. 1918 sa oženil s Katarínou Valkovou z Ostrova (25.11.1896 – 8.9.1983) – 12 detí, prvé dve a posledné zomreli do jedného roku

1.2.1.1 Anna Vitálošová (26.7.1922), manžel Jozef (10.7.1916 – 17.12.1989), 2 dcéry (Jana 1944 a Ľubica 1946)

1.2.1.2 Mária Svetlíková (17.1.1924 – 6.7.1993), manžel Ján (23.1.1905 – 27.5.1993), 7 detí (Ján 1951, Margita 1952, Anna 1954, Katarína 1955, Jozef 1957, Mária 1958, Peter 1961)

1.2.1.3 Františka Hornáková (27.2.1926 – 17.10.1999), manžel Jozef (10.7.1921), 3 deti (Oľga (1956 – 1974), Peter 1954, Pavol (1962 – 2006))

1.2.1.4 Jozef (18.7.1928 – 2000), manželka Oľga Valová zo Stráží (31.3.1930), 2 deti (Jozef 1954 a Peter 1954 dvojčatá)

1.2.1.5 Michal (25.9.1929), manželka Terézia Brezulová z Kocuríc (5.9.1933), 3 deti (Štefan 1955, Marta 1958, Ján 1967)

1.2.1.6 Alojz (17.8.1931), manželka Marta Mervartová z Dobrušky (ČR) 1935, 2 deti (Hana 1959, Lubomíra 1961)

1.2.1.7 Ján (27.3.1933 – 28.5.2001) manželka Lýdia Valová zo Stráží (25.4.1938 – 12.2.1993), 2 deti (dvojčatá Ján a Daniel 1961)

1.2.1.8 Bernardína Palkechová (25.3.1935) manžel Emil (2.6.1929 – 1999), 3 deti (Jozef 1956, Katarína 1960, Tibor 1971)

1.2.1.9 Klára Dolníková (27.11.1936) manžel Pavol (28.6.1929), 5 detí (Beata 1960, Juraj 1961, Ľudmila 1962, Pavol 1967, Katarína 1971)

1.2.2 Apolónia Kališová (26.1.1897 – 15.2.1976), rodená Bučková, manžel Michal (8.8.1898 – 15.5.1965), 1 dieťa (František, 1921)

1.2.2.1 František Kališ (8.4.1921 – 2000), manželka Františka Sedláková 1927, 3 deti (Jaromír, Vojtech, Mária 1957)

1.2.2.1.1 Jaromír, manželka Vierka, 2 deti (Marek 1976 VŠ, Silvia 1977)

1.2.2.1.2 Vojtech, manželka Gabriela (1955), 3 deti (Vojtech 1978 SŠ, Branislav 1981 SŠ, Gabriela 1988 SŠ)

1.2.2.1.3 Mária (1957) VŠ, manžel Peter Kikta (1957) SŠ, 2 deti (Peter 1985 VŠ, Marcel 1986 VŠ)

1.2.3 Ján Bučka (9.6. 1900 – 14.8.1971) – fráter, Spoločnosť Ježišova v Ríme, tam je aj pochovaný

1.2.4 Rozália Remišová (26.8.1905 – 29.7.1985) rodená Bučková, manžel Ľudovít (11.2.1899 – 11.1.1988), 8 detí (Jozef, Imrich, Ján, Emília, Anna, Irena, František, Antónia)

3. RODOKMEŇ RODINY VALKOVEJ

Kronika nášho rodu by bola neúplná, ak by sme v prehľade neuviedli príbuzných z matkinej strany.

Naša matka, Katarína Bučková, rodená Valková (1896 – 1983) bola dcérou Márie, rodenej Vatrtovej (1870 – 1954) zo Stráží a Gašpara Valka (1866 – 1928) z Ostrova. Tam rodina žila. Matka mala ešte 3 súrodencov: Alžbetu, Jána a Víta.

1. Alžbeta, rodená Valková (1889 – 1972) pracovala v domácnosti a bola dvakrát vydatá.

Prvé Alžbetine manželstvo

Jej prvý manžel, Michal Mitošinka, padol v 1. svetovej vojne, spravoval obchod a hostinec, mali 2 deti (Emil 1912 a Mária 1914).

1.1 Emil (1912 – 1983), manželka Oľga, rodená Kramáriková (1918 – 1998), 5 detí (Michal 1937, Zita 1939, Anna 1942, Oľga 1945, Ľubica 1949)

1.1.1 Michal (1937 – 1982), manželka Mária, rod. Miklovičová (1938) v domácnosti, 4 deti (Ľudmila 1959, Vladimír 1960, Slavomír 1961, Pavol 1964)

1.1.1.1 Ing. Ľudmila (1959), manžel Vladimír, 2 deti (Zuzana 1983, Eva 1985)

1.1.1.2 Vladimír (1960), manželka Marta, rod. Blaštiaková (1966 – 2003), 4 deti (Miroslava 1985, Vladimír 1987, Peter 1988, Michal 1997)

1.1.1.3 Slavomír (1961), manželka Ľudmila, rod. Krivalčíková (1962), 3 deti (Katarína 1984, Lenka 1985, Slavomír 1994)

1.1.1.4 Pavol (1964), manželka Alena (1964), rod. Ovšiaková, 2 deti (Stanislava 1989, Matúš 1992)

1.1.2 Ing. Zita (1939 – 1989)

1.1.3 Anna (1942), manžel Ivan Papík (1935), úradník, dieťa (Ing. Peter 1966, manželka Ing. Mária 1970, rod. Papcunová)

1.1.4 Oľga (1945), učiteľka MŠ, manžel Július Kováč (1943), učiteľ, 2 deti (Mária 1964 a Oľga 1967 - gymnázium, rozvedená, dve deti: Michal 1991 a Ondrej 2002)

1.1.5 Ľubica (1949), zdravotná škola, manžel Peter Kubo (1950 – 2003), 3 deti (Milan 1970, Peter 1972, Ľubica 1974)

1.1.5.1 Milan (1970), vojak, v dôchodku, manželka Alena, rod. Klepáčová (1971)

1.1.5.2 Peter (1972), manželka Katarína (1972) rod. Michalíková, kuch., 2 deti (Martin 1995, Nikol 2000)

1.1.5.3 Ľubica (1974), učiteľka MŠ, manžel Marián Majerčík (1971), vodič z povolania, dieťa (Soňa 1998)

1.2 Mária (1914 – 1992), rehoľná sestra Lukásia, zdravotná sestra

Druhé Alžbetine manželstvo

Druhý manžel matkinej sestry Alžbety sa volal Jozef Pristach (1895 – 1970), poľnohospodár, 2 deti (Anna 1928, Františka 1929)

1.1 Anna (1928), manžel Milan Palkech (1922) z Trebatíc, bytom Ostrov, deti (Mária 1951, Jozef 1952, Štefan 1955, Anna 1956)

1.1.1 Mária (1951), manžel Marián Kulošťák (1950), Vrbové, deti (Veronika 1974, Marián 1976, Michal 1987)

1.1.1.1 Veronika (1974), manžel Peter Holec (1971) z Trebatíc, bytom Vrbové, deti (Veronika 1998, Matej 2000)

1.1.1.2 Marián (1976)

1.1.1.3 Michal (1987)

1.1.2 Jozef (1952), manželka Marianna Lednická (1956) z Pobedima, bytom Ostrov, deti (Daniel 1976, Jozef 1978, Katarína 1980, Magdaléna 1981)

1.1.2.1 Daniel (1976)

1.1.2.2 Jozef (1978), manželka Michaela Doktorová (1979), bytom Krakovany, deti (Matej 2003, Liliana 2005)

1.1.2.3 Katarína (1980), manžel Kamil Svetlík (1974), bytom Ostrov, deti (Jakub 2005)

1.1.2.4 Magdaléna (1981), manžel Dušan Bzdušek (1978) z Piešťan, bytom Ostrov

1.1.3 Štefan (1955), bytom Ostrov

1.1.4 Anna (1956), manžel Milan Dekan (1954) z Bašoviec, bytom Vrbové, deti (Martin 1978, Milan 1980, Anna 1985)

1.2 Františka Pristachová (1929), úradníčka OŠ Piešťany, bytom Ostrov

2. Ján Valko (1893 – 1981), manželka Apolónia, rod. Radošinská (1895 – 1943), deti (Bernardína 1913, Ján 1916, Alžbeta 1922, Jozef 1924, Antónia 1928, Gašpar 1933, Mária 1935)

2.1 Bernardína (1913 – 2001), manžel Teodor Miezga, deti (Emil 1931, Anton 1935, Ján 1938)

2.1.1. Emil (1931 – 1985), deti (Dária 1954)

2.1.2 Anton (1935 – 2004), deti (Radka, Roman, Teodor)

2.1.3 Ján (1938)

2.2 Ján (1916 – 1993), manželka Anna, deti (Juraj 1950)

2.2.1 Juraj (1950), deti (Lucia)

2.3 Alžbeta (1922 – 1994), manžel Michal Bubák

2.4 Jozef (1924 – 1985), manželka Viera Hibáčková, deti (Peter 1953 – 1994, Pavol 1955)

2.5 Antónia (1928), manžel Peter Galbavý (1926), deti (Mária 1953, Pavol 1955, Katarína 1962, Jozef 1962, Roman 1965)

2.5.1 Mária (1953)

2.5.2 Pavol (1955)

2.5.3 Katarína (1962), manžel Milan Gajdoš, deti (Kristína, Šimon, Ondrej, Magdaléna, Timotej)

2.5.4 Jozef (1962), deti (Ondrej, Barbora)

2.5.5 Roman (1965 – 1997), deti (Lucia, Tadeáš)

2.6 Gašpar (1933 – 1971), člen poľnohospodárskeho družstva

2.7 Mária (1935), úradníčka

3. Vít Valko (1904 – 1937), hospodár, manželka Anna, rod. Jankechová (1908 – 1996) z Trebatíc, v domácnosti, deti (Františka 1929, Mária 1932, Monika 1934)

3.1 Františka (1929 – 2006), manžel Bernard Borovský z Ostrova (1921 – 2003), deti (Anton 1950, Marián 1952, Ladislav 1954, Peter 1958, Anna 1965)

3.1.1 JUDr. Anton (1950), manželka Marta, rod. Páleníková (1956), deti (JUDr. Katarína 1978, JUDr. Tomáš 1979, Magdaléna 1987 – Ekonomická univerzita, dvojčatá Zuzana a Lucia 1993)

3.1.2 Marián (1952), manželka Mária (1953), rod. Behúlová z Očkova, deti (Marián 1978 – Ekonomická univerzita, Juraj 1980 – VŠ Elektrotechnická)

3.1.3 Ladislav (1954), manželka Daniela (1954), rod. Klačanová z Bratislavy, deti (Zuzana 1980, manžel Martin Bartko (1980), PdŠ, kuchár-čašník; Peter 1985, gymnázium; Adam 1990, ZŠ Rakovice)

3.1.4 Peter (1958), profesor VŠ, manželka Marta (1960), rod. Cpinová z Prešova, učiteľka logopédie, deti (Ing. Tomáš 1982; Martina 1985, manžel Július Chrapčiak (1982) z Prešova, syn Samuel, 2006)

3.1.5 Anna (1965), slobodná, úradníčka (gymnázium), dcéra Radka (1991), študentka gymnázia

3.2 Mária (1932), VŠ, lekárka

3.3 Monika (1934), gymnázium, úradníčka Piešťany

4. ŽIVOTOPISY SÚRODENCOV

4.1 Anna Vitálošová (1922)

Najstaršia sestra bolo veľmi bystré dieťa a už pred nástupom školy vedela čítať a písať. Bolo i jej zásluhou, že sa u nás doma odoberali noviny a ona ich najviac čítala. Po skončení povinnej školskej dochádzky jej inšpektor doporučil štúdium na gymnáziu a otec súhlasil. Musela však dochádzať do Nového Mesta nad Váhom. Cez týždeň tam bola ubytovaná a v sobotu po ňu chodieval otec na malom prútenom voze, tzv. košináku. Keď bola staršia, chodila občas na bicykli cez Čachtice, asi 20 kilometrov, alebo vlakom. Potom musela vystúpiť buď v Trebaticiach, alebo vo Vrbovom a domov prísť pešo, pretože v Krakovanoch ešte nebola zastávka. V gymnáziu ju učili i českí profesori, na ktorých rada spomína. Počas štúdia sa zoznámila s Jozefom Vitálošom (1916) a krátko po maturite sa vydala. Boli tam aj problémy, pretože krakovský dekan Žilinčan chystal pre Joža lepšiu partiu. On sa vždy plietol do našej rodiny. Ako dieťa som počul, ako od otca vymáhal nájom za prenajaté cirkevné pozemky, aj keď vedel, že nemáme veľa peňazí. Nemal som ho rád, otravoval aj mňa, a rodičom pridával starosti. Možno práve jeho zásluhou nás bolo toľko súrodencov, pretože vždy na Silvestra z kazateľne pohrozil rodinám, že sa rodí málo detí.

Anna sa predsa len za Jozefa vydala v r. 1942. Ako bývalý právnik a tajomník HSĽS však mal po vojne problémy a nasťahovali sa k nám domov. Jozef pracoval ako úradník v poľnohospodárskom výskumnom ústave v Borovciach. Po čase sa odsťahovali do Bratislavy a tam so švagrom Janom pracoval ako žeriavnik v Průmstave, potom opäť získal miesto úradníka. Aj Anna mala miesto úradníčky, najprv v Piešťanoch (tam rodina bývala ešte pred sťahovaním do hlavného mesta), a potom v Bratislave. Popritom stále diaľkovo študovala Chemickú priemyselnú školu a láska k vzdelaniu jej vydržala až do dôchodku, kedy vyštudovala niekoľko odborov na vysokej škole – kurzy pre seniorov (UTV).

Dcéra Eugénia (Jana) Maderová (1944) absolvovala Gymnázium v Piešťanoch, v Bratislave potom Elektotechnickú priemyselnú školu a marketing na City University. Pracovala ako odborníčka v energetike. Zaujímavé je, že asi jeden rok žila v Austrálii u brata svojho otca, Šaňa Vitáloša, svetobežníka, ktorý sa tam nakoniec usadil, oženil sa, založil si rodinu a podnikal. Jana pracovala ako asistentka vedúceho v elektro- továrni. Rýchlo sa učila a bola veľmi zručná. V Austrálii sa vydala za svojho slovenského priateľa, ktorý tam odišiel s ňou.

Annina mladšia dcéra, Ľubica Balažiková (1946), vyštudovala tiež Gymnázium v Piešťanoch. Po presťahovaní do Bratislavy sa vydala a pracovala ako úradníčka. Po rozvode sa znova vydala v Nemeckej Spolkovej Republike. Jej syn Ivan Hlaváček (nar. 1973 v Bratislave) vyštudoval vysokú školu v nemeckom Augsburgu, pracuje v oblasti informačných technológií, je slobodný. Ľubicina dcéra Petra Balažiková sa narodila v r. 1990 v Ulme, študuje v Nemecku na gymnáziu.

4.2 Mária Svetlíková (1924 - 1993)

O rodine sestry Márie nemôžem veľa napísať, keďže som od nich nedostal dostatok informácií.

Viem, že sa vydala za Jána Svetlíka z Ostrova. Pracovala v domácnosti a keď deti vyrástli, upratovala v škole. Manžel (1905) žil v rokoch 1938 – 1939 vo Francúzsku, kde bol zamestnaný na statku.

Mali spolu 7 detí: Jána 1951, Margitu 1952, Annu 1954, Katarínu 1955, Jozefa 1957, Máriu 1958 a Petra 1961. Mária i Jano zomreli v r. 1993.

Zo sestrinho detstva a mladosti viem iba toľko, že sa starala o poriadok v dome a neskôr chodila väčšinou s robotníkmi pomáhať na pole.

4.3 Františka Hornáková (1926 - 1999)

Vychodila základnú školu v Krakovanoch. Potom pracovala doma, hlavne pomáhala mame v kuchyni. Nosila tiež v koši jedlo na pole, žehlila prádlo a zo začiatku vyšívala i kroj. Keď sa v r. 1950 vydala za Jozefa Hornáka (1921), odišla s ním do jeho domu, kde žila ešte Jozefova matka. Tá sa dožila skoro sto rokov. Manžel bol malým sedliakom, vlastnil 3,5-hektárové pole. Vychodil mešťanku vo Vrbovom, potom hospodáril s dvoma kravkami doma. Jeho otec, bývalý legionár, pracoval deväť rokov v Argentíne a potom po návrate v železnici. Tu mal pomerne vysoký plat, 350 korún týždenne.

Keď sa v 50. rokoch zakladalo poľnohospodárske družstvo, vstúpil Jozef medzi prvými. Spočiatku pracoval ako skupinár, potom dvadsaťsedem rokov vykonával prácu agronóma. Založil družstevný vinohrad na ploche 2 ha po ľavej strane od hlbokej cesty. Bol celý oplotený a po odchode Jozefa do dôchodku jeho funkciu prevzal Janko, syn švagra Michala. K vinohradu patrí i vínna pivnica pod školou, prístup k nej je z notárskej záhrady.

Dom prestavovali v r. 1962, pretože v ňom potrebovali uchýliť syna s rodinou. Bola by škoda nespomenúť, že Jozef bol muzikant, 50 rokov hral na baskrídlovku v dychovej kapele. Mal dvoch synov, Petra a Pavla, a dcéru Oľgu. Tá sa narodila v r. 1950 a vyštudovala Vysokú školu pedagogickú v Trnave. Bohužiaľ niekoľko dní pred promóciou náhle ochorela (meningokok) a zomrela. To sa stalo v r. 1974.

Syn Peter (1954) pracuje v JRD ako mechanik a počas žatvy jazdí na kombajne. Aktívne pracuje v predstavenstve družstva. Jeho manželka Daniela, rodená Uhrovičová (1958), pracuje ako operátorka. Majú 3 deti, všetky dosiahli stredoškoské vzdelanie. Peter je čašník, Slavomír servisný technik – automechanik a Lenka je úradníčka.

Syn Pavol (1962 - 2006) vyštudoval priemyselnú školu a pracoval ako automechanik a servisný technik pre naftové čerpadlá. Zomrel na mozgový nádor. Jeho manželka Eva, rodená Melicherová (1964) je elektrooperátorka a od r. 2006 pracuje vo firme Wabash, ktorá vyrába automobilové súčiastky. Majú 2 deti. Veronika (1987) študuje v Nitre matematiku-anglický jazyk a syn Matej (1988) je vyučený kuchár a doplňuje si vzdelanie na strednej škole.

4.4 Jozef Bučka (1928 - 2002)

Po ukončení povinnej školskej dochádzky v Krakovanoch nastúpil brat Jožo na Gymnázium v Piešťanoch. Tam však neuspel a prestúpil do novootvorenej poľnohospodárskej školy v Rakoviciach.

Ako mládenec bol aktívnym členom Katolíckej mládeže, stal sa jej pokladníkom a hrával i divadlo. Doma však mal s otcom problémy, pretože v tej dobe sa vo veľkom brigádnicky budovalo, napríklad futbalové ihrisko, a Jozef bral z domu rôzne pracovné náradie. Občas sa niečo stratilo, otec sa hneval, no brat sa nedal, a tak medzi nimi vznikali konflikty. Otec napríklad pred vojnou zakopal pred včelínom do zeme demižón slivovice, ale po vojne sa už nenašiel. Otec bol presvedčený, že ho vypil Jožo s kamarátmi.

Po skončení strednej školy učil na poľnohospodárskych učilištiach v Trnave a Chalmovej. Diaľkovo vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre a získal titul inženýra. Stal sa riaditeľom hydinárskeho podniku, učil na vysokej škole a ešte ako dôchodca pracoval ako hotelový vrátnik. Staral sa spolu s manželkou o záhradu, chodil chytať ryby a do Krakovan chodil na mopede, pokiaľ sa neozvala bolesť kolenných kĺbov. Jeho zásluhou došlo v r. 1992 k prevodu části dedičstva po rodičoch na súrodencov (pozemky).

Oženil sa s Oľgou Valovou zo Stráží. Tá celý život až po dôchodok pracovala ako učiteľka na základnej škole v Nitre. Mali spolu dvoch synov – dvojčatá Jozefa a Petra, ktoré sa narodili v r. 1954.

Jozef vyštudoval Vysokú školu lesnícku vo Zvolene a je zamestnaný ako riaditel agrokomplexu v Nitre. Ako inžinier riadi výstavný areál podniku. Jeho manželkou je, Ing. Mária, rodená Jókútyová (1955) a majú 2 deti – Andreja a Juraja. Ing. Andrej Bučka (1980) sa narodil a býva v Nitre. Vyštudoval Fakultu elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Aj druhý syn – Mgr. práv Juraj (1983) býva v Nitre a titul získal po ukončení štúdia na Právnickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave v r. 2007.

Peter, generálmajor, Ing. žije v Bratislave a je na dôchodku. Svoju vysokú hodnosť získal po revolúcii 1989. Jeho manželkou je Ing. Veronika (1958), rodená Kasanová, a majú 3 deti – Barboru, Lukáša a Petra. Mgr. práv Barborka Bučková (1980) sa narodila v Martine, tam býva a pracuje, Lukáš Bučka (1987) sa narodil v Prahe, býva v Bratislave a študuje tam na Lekárskej fakulte. Peter Bučka (1988) sa narodil tiež v Prahe a končí 8. ročník Gymnázia v Bratislave, kde aj býva.

4.5 Michal Bučka (1929)

O bratovi Michalovi sa nebudem príliš rozpisovať, pretože svoj životný príbeh sám veľmi pekne, podrobne a výstižne opísal v samostatnej kapitole.

4.6 Alojz Bučka (1931)

Dodnes som u starých obyvateľov rodnej dediny známy ako „Lojzo, čo chleba nejedol.“ Ako k tomu došlo?

Ako dieťa som mal veľké zažívacie ťažkosti. Dnes viem, že moje telo zle trávilo bielkoviny a mal som mať bezlepkovú diétu, ale vtedy to nikto netušil. Jedenie chleba mi spôsobovalo hnačku. Keď šiel z niekto z rodiny okolo, vyhrnul mi dlhú košielku, v ktorej sme ako deti chodili, a šup so mnou pod pumpu. Myslím, že som kvôli nečistote občas dostal aj na zadok. Aby som sa týmto nepríjemným procedúram vyhol, úplne som prestal jesť chlieb, a vida, bolo po trápeniach. Musel som si avšak schovávať buchty a koláče, aby som mal čo jesť.

My deti sme nemali miesto za veľkým stolom, kde sa jedlo zo spoločnej misy. Dostali sme svoju porciu na tanierik a každý si musel nájsť miestočko na sedenie. Neskôr otec urobil zhotovil stolík so sedačkami, kde bolo miesto pre šesť detí. I dnes sa na ňom hrajú Michalovi vnuci. Keď som mal asi trinásť rokov, zistila babka, že nejem chlieb. Snažila sa ma presvedčiť, aby som aspoň trocha božieho daru zjedol, ale už nikdy som doma chlieb nejedol. Tak zmizli moje zažívacie ťažkosti. A tak vznikla aj moja prezývka.

Mal som však privilégium v pekárni u Marcinka. Mohol som si ráno chodiť po rohlíky až k peci. Aj neskôr, keď som sa vracal domov, mala mama pre mňa rohlíky prichystané! Pred cestou do mešťanky som si ráno varieval krupicovú kašu, aby som sa trocha najedol. Nenosil som si totiž desiatu. Mama vždy vytiahla z vrecka nejakú tú korunku a počas veľkej prestávky som si od vrbovského Marcinka mohol kúpiť teplé mlieko. Keď som bol na internáte v Trnave a v Považskej Bystrici, vždy mi mama na cestu napiekla štyri až šesť orechovníkov, makovníkov, aby mi týždeň vydržali. Kufor som mal skoro plný. Svoje ďalšie zážitky opisujem v iných kapitolách.

V r. 1951 som odišiel do Čiech do školy. Švagriná Terka si spomína, že keď som po škole a po vojne odchádzal do Čiech natrvalo, písal sa rok 1957 a ako synček z veľkého statku som odchádzal s malým kufríkom, kde som mal iba niekoľko košieľ, trenírky a ponožky. Obleky a topánky navyše som nemal, iba to, čo som mal na sebe.

A teraz niečo o mojej rodine. S manželkou Martou (1953), rodenou Mervartovou, som sa zoznámil ako študent v Hradci Králové až v r. 1954. Ona študovala Pedagogickú školu a celý život pracovala ako učiteľka, diaľkovo absolvovala Vysokú školu pedagogickú. Ja som sa s ňou po vojne v r. 1957 oženil a usadili sme sa natrvalo v Dobruške v severovýchodných Čechách pod Orlickými horami. Narodili sa nám dve dcéry – Hana a Lubomíra.

Hana (1959) vyštudovala Pedagogickú fakultu v Olomouci a pracuje ako učiteľka anglického jazyka v Prostějove. Má dcéru Katarínu (1983), ktorá dokončila bakalárske štúdium ekonómie v anglickom jazyku, získala certifikáty na dvoch univerzitách v Anglicku a v súčasnej dobe popri diaľkovom magisterskom štúdiu učí v Gymnáziu v Přerove.

Lubomíra (1961) pracovala po štúdiu ako riaditeľka materskej školy v Prahe, teraz je zamestnaná ako úradníčka. Žije s rodinou v Prahe. Má syna Martina (1982). Je zamestaný ako projektový manažer vo firme Kodys. Lubina mladšia dcéra Veronika (1989) ukončuje Strednú ekonomickú školu .

Bývame už sami dvaja v rodinnom dome, ktorý sme v r. 1992 rekonštruovali. Domov na Slovensko sa vraciame radi a stretávame sa so všetkými doposiaľ žijúcimi súrodencami. V rodnom dome u brata Michala a manželky Terky vždy nájdeme príjemné pohostenie. Dokonca si k sebe vzali v zime r. 1962 na 5 týždňov našu triapolročnú Haničku, ktorá musela zmeniť vzduch kvôli prieduškám. Vrátila sa zdravá ako repa! Škoda, že na Obecnom úrade v Krakovanoch už nie som vôbec zaregistrovaný, aj keď pochádzam zo susedného domu, a preto ma ani nepozývajů na setkanie rodákov.

4.7 Ján Bučka (1933 - 2001)

Brat Jano bol môj parťák v chlapčenských hrách a lumpačinách. Starší bratia Jožo a Mišo nás totiž stále odháňali, pre ich výpravy sme vraj boli príliš malí!

Po skončení povinnej školskej dochádzky zostal Jano pracovať na rodičovskom statku. V r. 1953 bol povolaný do základnej vojenskej služby v Piešťanoch. Po jej skončení sa vrátil domov do Krakovian, kde opäť pomáhal rodičom v hospodárení. V päťdesiatych rokoch, v dobe združstevňovania odišiel na rok a pol za prácou do dolov v Karvinej. V r. 1961 sa oženil s Lidou Valovou zo Stráží (1938). V ten istý rok sa im narodili dvojčatá, chlapci Ján a Daniel. Ďalšie 3 roky bývala rodina v rodičovskom dome spolu s bratom Michalom a jeho rodinou. Po troch rokoch odišli do Bratislavy, kde dostali byt v lokalite Štrkovec. Jano pracoval v podniku Pozemné stavby ako žeriavnik a neskôr zmenil zamestnanie. Nastúpil do Slovnaftu ako prevádzkový zámočník. Vtedy sa začína aktívne venovať svojej záľube – dychovej hudbe. Hral na trombón už aj v mládežníckom veku v Krakovanoch. S manželkou sa venoval aj záhradkarčeniu, kúpil pozemok s chatkou na okraji mesta. Našiel si čas aj na svojich synov a vnúčatá. Bol im veľkou oporou a vždy im pomáhal. Staral sa o vnúčatá, ktoré ho milovali. Vždy ich dokázal rozveseliť vtipnými príbehmi z detstva.

Rok 1993 bol pre Jana mimoriadne ťažký. Manželka Lýdia po krátkej a zákernej chorobe zomrela. S jej stratou sa ťažko vyrovnával, ale oporou mu boli synovia, bratia a sestra Hana s dcérou Janou, ktoré tiež bývajú v Bratislave. Na jar v r. 2001 v plnej sile a aktivite ochorel. Tentokrát sa už osudu nedokázal vzoprieť. Boj s chorobou prehral. Zomrel 28.5.2001 v Bratislave. V srdciach najbližších zostal navždy. S úctou a láskou na neho spomínajú synovia s rodinami aj blízki priatelia.

Deti Jána a Lýdie Bučkových:

· Syn Ján Bučka, nar. 1961 v Piešťanoch, manželka Iveta (1966), rodená Baracová

o Vnúčatá: 1. Katarína Bučková (1981)

2. Peter Bučka (1983), manželka Alexandra 1984, rod. Baracová, syn Samuel (2005)

3. Marián Bučka (1990)

· Syn Daniel Bučka, nar. 1961 v Piešťanoch, manželka Zuzana,

o Vnučka Simona (2000)

4.8 Bernardína Palkechová (1935)

Po skončení povinnej školskej dochádzky v Krakovanoch a vo Vrbovom sestra pracovala doma na statku. Prevzala službu po Františke, ktorá sa vydala a odsťahovala. Berda pomáhala mame variť a nosila jedlo na pole robotníkom. Pre mňa musela priniesť tanier, pretože som nechcel jesť zo spoločnej misy. Chodila nakupovať pre domácnosť a pre mňa špeciálne nosila žemle alebo rohlíky (nejedol som chlieb). Piekla s mamou výborné koláče a občas ich v balíku poslala Janovi a Mišovi na vojnu a mne do Hradce Králové do školy. Sestra chcela študovať, dokonca nastúpila na obchodnú školu v Piešťanoch, ale musela sa vrátiť domov, pretože mame tŕpli ruky a nestačila na všetko. Na poli už taktiež nemal kto pracovať, Berda toho mala naozaj veľa. Prádlo pre rodinu však aspoň chodila prať do obecnej prádelne. Tá susedila s naším domom (od notára). Všetko potom musela žehliť, i pre nás chlapcov. Ako na ťažkú prácu spomína, keď ako dieťa musela s ostatnými súrodencami ťahať vodu zo studne pre napájanie dobytka, to bolo pre ňu veľmi namáhavé.

V r. 1955 sa vydala za Emila Palkecha (1929 – 1999) a narodili sa im dvojčatá – Ľubka a Jozef. Dievčatko zomrelo na zápal pľúc po 1. roku života. Po dvoch rokoch si začali stavať dom v Trebaticiach. Peňazí nebolo, stavalo sa len z toho, čo sa zarobilo. V r. 1960 sa do nového domu nasťahovali (hotová bola len kuchyňa a spálňa).

Berda pracovala v mlyne, bol oproti ich domu. Asi päť rokov pred dôchodkom bola zamestnaná v Kovovýrobe v Piešťanoch. Emil bol stále mimo domova. Bol šoférom ČSAD, chodil stavať sestre dom v Trebaticiach a pomáhal aj našej sestre Kláre pri stavbe v Bošácej, rezal na píle drevo.

Najstarší syn Jozef (1956) vyštudoval elektrotechnickú priemyselnú školu a pracuje ako skladník. Je slobodný. Dcéra Katarína (1960) sa vyučila v Trikote Vrbové ako dámska krajčírka. Dnes okrem šitia aj upratuje na Obecnom úrade. Za manžela má Daniela Vala. Postavili si v Krakovanoch dom na našom humne. Majú dve deti: Magdalénu a Mateja. Najstarší syn Tomáško zomrel na mozgový nádor. Najmladší Berdin syn Tibor (1971) vyštudoval Lekársku fakultu v Bratislave. Žije s rodinou v Banskej Bystrici a pracuje v tamojšej nemocnici ako lekár – kardiológ. Jeho manželka, Mgr. Elena Moravčíková, vyštudovala tiež vysokú školu a pracuje ako úradníčka v nemocnici.

4.9 Klára Dolníková (1936)

Sestra Klárika mala schopnosti na štúdium a chcela nastúpiť na gymnázium v Piešťanoch. Dostala však zo školy zlý posudok, pretože otec v tej dobe nechcel vstúpiť do družstva. Začala teda pracovať doma na statku. Až v decembri prišla zo školy správa, že bola prijatá ku štúdiu, ale v tom období mala boľavé koleno a bála sa že nedobehne zameškané učivo, bola veľmi svedomitá, takže do školy nenastúpila. Nakoniec začala pracovať ako pomocná sila vo Výskumnom ústave v Borovciach. Potom sa ústav presťahoval do Piešťan a tam si diaľkovo urobila strenú školu.

Jej ďalšie osudy už nebudem opisovať, pretože to vzorne urobil Ing. Pavol Dolník, jej manžel.

5. Z MOJICH SPOMIENOK

5.1 Detstvo

Volám sa Alojz Bučka a narodil som sa 17.8.1931 ako šieste dieťa z deviatich. Chcel by som pre ďalšiu generáciu zachytiť, ako sa žilo v prvej polovici 20. storočia v rodine väčšieho sedliaka s mnohými deťmi. O stavbe nášho domu a jeho rekonštrukciách píše brat Michal, ja chcem pripomenúť, ako sa žilo, a že to vôbec nebolo jednoduché.

Na magnetofónové kazety som natočil počas niekoľkých rokov rozhovory so staršími obyvateľmi dediny a so svojimi súrodencami. Dozvedel som sa okrem iného, ako sa od nás chodilo na sezónne poľnohospodárske práce do Rakúska, Francúzska aj do Severnej a Južnej Ameriky. Napríklad právocká Petrina Hornáková, pôvodom z Ostrova, odišla za prácou už ako 12-ročná. Za úplatok jej obecný úradník vystavil potvrdenie, že už dosiahla 14 rokov, inak by ju v Rakúsku nezamestnali. Jej zárobok za celú sezónu bol 1200 korún, z toho potom celá rodina musela prežiť zimu. Robotníkom v sedliackych rodinách v našej obci sa platili 4 koruny/deň. Pánska košeľa s látkou a ušitím stála tiež 4 koruny. Zamestnanec na železnici ale v tej dobe zarobil týždenne 350 korún. Šetrilo sa na všetkom. Chodili sme v čistom, ale opravovanom a záplatovanom oblečení, často zdedenom po staršom súrodencovi. Do podrážok topánok nám otec natĺkal oceľové cvoky, aby dlhšie vydržali, a každý večer stratené nahradil novými. Ako deti sme nové oblečenie dostávali vždy na Vzkriesenie pred Veľkou Nocou. Na jar totiž otec dostal peniaze za poľnohospodárske plodiny.

Už od detstva sme museli pomáhať a plniť rôzne domáce povinnosti. Na dvore pri stene sme zarovnávali naštiepané polienka a v prípade potreby ich nosili do kuchyne na kúrenie, každú sobotu sme zametali dvor a ulicu, polievali záhradu. V zime, prv než sa šlo do kostola, museli sme z cesty odhádzať sneh. Ráno, keď sa napájal dobytok, museli sme vstať z teplej postele a do vedier naťahať vodu zo studne, v lete aj v zime bosí! Vedeli sme si však aj urobiť radosť. Liezli sme cez plot na farskú, notársku i organistovu záhradu a najedli sme sa jahôd, malín, marhúľ a iného sezónneho ovocia. U nás doma v humne síce tiež rástli ovocné stromy, ale nevenovala sa im veľká pozornosť, takže plody neboli také chutné. Naše humno bolo vtedy zarastené lopúchmi (bolehlavom vysokým) do výšky dvoch metrov, takže sa tam krásne hralo na schovávačku. Drevený plot k susedom bol prepletený vŕbovým prútím, nebol problém urobiť v ňom dieru a hrať sa i v ich záhrade. Najviac si ale spomínam na naše chlapčenské hry po prechode armády v r. 1945, kedy všade okolo dediny zostalo kopec munície. Zbierali sme nábojnice, malé míny, guľometné pásy, výbušniny, a nosili sme ich domov. Tam sme ich rozobrali, strelný prach zapaľovali, kapsle ničili klincami. Raz pri pasení hús sme nanosili množstvo nevybuchnutej munície do pivnice rozostavaného domu Remišových a zakryli slamou. Kopu sme zapálili a rýchlo sa schovali vonku. To bola kanonáda! Celá dedina sa zľakla. Bola totiž nedeľa, ľudia chodili z kostola a mysleli si, že je tu nový útok. Keď si dnes uvedomím, aká to bola nebezpečná hra a čo všetko sa mohlo stať, behá mi mráz po chrbte z nášho nerozumu!

Celá naša rodina bola počas nájazdu nasťahovaná v pivnici u notárov. Vo veži kostola boli Nemci s guľometom, a Rusi s Rumunmi ich tam ostreľovali. Od Trebatíc delostrelci triafali do veže a prvé rany padali na našu strechu, aj u Sedlákov a Žažov poškodili strechu. Až asi ôsma rana trafila vežu a Nemci tam zahynuli. Na poliach okolo dediny bolo vyhĺbených mnoho zákopov pre pešiakov, aj hlbšie, protitankové. Boli široké až 10 metrov, hlboké okolo 3 metrov. Na našom poli pri kaplnke bol okrem zákopov aj bunker vyložený drevom, veľký 3 x 3 metre. Ako deti sme pomáhali zákopy zahrabávať.

Vedľa nášho domu u notára bola zriadená vojenská nemocnica. Ošetrovali sa tam ranení vojaci, dokonca tam lekári amputovali končatiny a bubeník Herman ich zakopával na notárskej záhrade. Asi dvanásť mŕtvych Rusov uložili do kôlní a potom pochovali na cintoríne. Po čase ich exhumovali a odviezli na Slavín do Bratislavy. Mŕtvych Nemcov zakopali na poliach, kde ich našli.

Ruskí vojaci u nás doma obsadili jednu miestnosť. Bolo ich asi štrnásť, takže pospávali kde sa dalo. Mama im uvarila slepačiu polievku a iné jedlá, takže boli veľmi spokojní. Ja s bratom Janom sme im chodili do krčmu po pivo. Ich veliteľ mal zámotky našich peňazí od jednej do päť korún a jednotlivé bankovky z nich oddeľoval. Pár menších nám dal. Vonku sme si ich prezerali a okoloidúci vojak nám ich zobral – bolo po radosti!

Do školy sme v období vojny chodili veľmi málo, pretože denne nad nami prelietavali bombardovacie zväzy amerických lietadiel, ktoré vzlietali niekde v Taliansku a cez Rakúsko a Slovensko Považím lietali bombardovať Poľsko a Nemecko. A to sme vždy mali poplach. Dopoludnia medzi deviatou a desiatou hodinou lietali na sever, okolo štrnástej sa vracali späť. V dobe poplachu nás pustili domov, neučilo sa. Dostávali sme síce nejaké domáce úlohy, ale to nemohlo nahradiť normálnu výuku.

Zážitkov zo života do svojich štrnástich rokov mám veľa. Bolo to veľké šťastie, že sme tú dobu vôbec prežili. Zomrel len jeden môj kamarát, Jožo Valko, na zápal mozgových blán v r. 1942.

5.2 Školské roky

Ako žiaka obecnej školy ma vždy potešilo, keď som občas dostal pár koruniek a mohol si kúpiť sladkosti. To bolo u nás v rodine totiž nedostatkovým tovarom. Škola stála hneď vedľa fary a obchod so šenkom bol prístupný cez oplotenú záhradu pri kostole. Veľmi rád som si kupoval „štolverky“ rôznych druhov: karamelové, čokoládové, orieškové...Mali štvorcový tvar a boli zabalené v papieriku na oboch koncoch zatočenom. Platil som 10 – 20 halierov za 10 kusov. Chodil som ich kupovať aj cez prestávku. Stačilo prejsť dve cesty, preskočiť dva ploty, a už som bol v obchode u Sedlákov. Predávali tam všetko od petroleja až po korenie, aj keď obchodík to bol malý, po pravej strane výčapu. Často som dostal chuť na cmúľanie i počas vyučovania. Pani učiteľka mala na starosti žiakov od štvrtej až po ôsmu triedu, takže nestačila všetkých sledovať, ale keď som začal rozbaľovať cukríky, a to sa bez šušťania nezaobišlo, veľmi sa hnevala.

Náboženstvo nás učil pán dekan Žilinčan, pre nás to vtedy bol už starší pán. Ten pri hodinách vyžadoval absolútne ticho, a tak rozbaľovanie štolverok hneď zaregistroval. Nasledoval trest: potiahol ma za vlasy nad uchom, snažil sa nimi i krútiť, aby to viac bolelo, ale nejak mu to nešlo. Prečo? Pretože otec nás chlapcov pravidelne každú sobotu strojčekom ostrihal a vlasy boli príliš krátke. Aby si na mňa nesťažoval otcovi, vymyslel som si iný postup. Na hodinách náboženstva som cukríky nerozbaľoval a dával si ich do pusy celé. Nakoniec ale papier zostal v ústach, pridal som ďalšiu štolverku a žul som a žul, až pokiaľ som mal plné ústa papierikov, a tie som cez prestávku vypľul do dlane a hodil do kachiel. Takže ja som mal žuvačky dávno predtým, než sa objavili po vojne v konzervách od UNRY (americká pomoc).

Raz sa stalo, že som našiel na brehu Holešky pri Hermanovom šenku drobné peniaze. V tých miestach bol upravený vjazd do vody pre kúpanie husí a koní. Pravdepodobne tam prišla nejaká babka s husami, zdvihla sukne a pritom jej peniaze vypadli na okraj betónu vo vode. Bolo to asi desať korún, ale pre mňa znamenali veľké peniaze. Vtedy som nikomu nič nepovedal, nakúpil si veľa cukríkov, cmúľal a s nikým sa nerozdelil. Dodnes ma trápi svedmie, že som sa nezachoval správne.

Veľkú radosť sme my deti mali z toho, keď sa vo Vrbovom konal trh. Náš dedko tam chodil a vždy nám priniesol niečo dobré. Vracal sa s palicou na ramene a na nej mal navlečený veniec fíg, všetky nám ich rozdelil a ja som odvtedy už nikdy také dobré figy nejedol. Často nás obdaroval aj pomarančami.

Sestra Berda si pamätá, ako chodila nakupovať pre mamu potreby do kuchyne. A bol to často veľký nákup, pretože sa u nás varilo až pre dvadsať ľudí! Sestra si zase kupovala vtedy ešte na lístky – predovšetkým tzv. taliansku zmes (balíček s čokoládovými bonbónmi). Cestou domov niekoľko zjedla, ale zvyšok rozdelila medzi nás, ostatných súrodencov.

Na drobné nákupy pre domácnosť mala mama peniaze z predaja kurčiat, masla, syrových homoliek a vajíčok. Predávala to na trhu vo Vrbovom, často k nám ale chodil tiež kupec, na bicykli mal pripevnený pletený štvorcový koš na vykúpený tovar a ten potom predával vo Vrbovom gazdinkám.

Keď som ukončil obecnú školu v Krakovanoch, nemali ešte rodičia záujem o to, čo budú deti po škole robiť. Keď som prišiel domov s vysvedčením z piatej triedy a spýtal sa, či mám pokračovať po ôsmu triedu alebo ísť do Vrbového do mešťanky, mama mi povedala: „Keď chceš, choď do mešťanky a keď nechceš, tak zostaň doma, práce je dosť.“ Vychodil som teda mešťanku a opäť nevedel, kam ísť ďalej. Bol som chudý a telesne slabý, takže na práci na poli som nemal dosť sily. Otec ma doporučil, aby som opakoval ešte raz 4. triedu mešťanky, i keď som mal dobrý prospech, len pár trojek. Poslúchol som a po jej absolvovaní sa doma rozhodlo, že pôjdem študovať na Učiteľský ústav do Trnavy. Skúšky dopadli dobre, dokonca aj písomná slohová práca. Mali sme tému „Ráno na dedine“. Veď som ho každý deň prežíval! Od kikiríkania kohútov až po obecného hlásnika, bitie vežových hodín, zvuky z chlievov – koní, kráv, bravov, hús, psov a holubov.

Krátko po nástupe do školy však nastala zmena. Učiteľská akadémia bola zrušená a namiesto nej vzniklo klasické gymnázium. V rozvrhu hodín sa objavili štyri cudzie jazyky – aj latinčina – a to bol kameň úrazu. Som jazykový antitalent, nemám na ne bunky a to znamenalo môj koniec. Hneď v prvom polroku som z jazykov prepadol a to rozhodlo – učiteľom nebudem! Ale aj tak na pobyt v Trnave rád spomínam, zvlášť na jeden nezabudnuteľný zážitok.

Počas školského roku som bol ubytovaný v chlapčenskom sirotinci, hovorili sme u „mníšok“. Internát stál oproti škole na rohu ulice pod kapitulským kostolom. Bola to stará budova, ale mníšky v nej udržiavali poriadok. Pred niekoľkými rokmi som z nostalgie tie miesta znova navštívil a bol som zhrozený. Dom je neobývaný a veľmi schátraný. Je hanbou Trnavy, že stará časť mesta je ponechaná svojmu osudu a takto vyzerá! Ale vrátim sa k silnému zážitku.

Do internátu som sa z domu vracal vlakom každú nedeľu večer. Raz sa stalo, že som do Trnavy prišiel až po polnoci. Službu na vrátnici som nechcel rušiť, tak som obišiel budovu a zistil, že zo strany od kostola bolo otvorené pivničné okno. Využívalo sa na zhadzovanie uhlia. To bolo niečo pre mňa! Vliezol som tam aj s kufrom a zišiel po uhlí až na dlažbu. Pivnica bola úplne tmavá, šmátral som rukami v tme a hľadal východ. To sa mi podarilo až po dlhých troch hodinách, ale mne sa to zdalo ako večnosť. Vybehol som potichu do umyvárne, tam som zo seba zmyl vrstvu špiny, očistil šaty a ako myška vkĺzol do postele, aby sa nikto o mojom nočnom putovaní nič nedozvedel.

Na druhý deň som sa šiel pozrieť, ako tá pivnica vyzerá. Zistil som, že okrem uhlia tam bola aj vápenka, sklad zemiakov a rôzne haraburdy, ale hlavne nezakrytá studňa! Až potom som si uvedomil, aké bolo nebezpečné pohybovať sa v tom priestore a ešte aj potme. Keby som spadol do studne, bol by so mnou amen! Môj anjeliček-strážniček mal so mnou veľa práce.

Naša izba bola veľká a spalo nás tam asi desať chlapcov. V rohu miestnosti pri dverách v zabednenom priestore spala pekná mladá sestrička a ani nevedela, akú hrôzostrašnú noc som prežil.

Druhá spomienka sa týka môjho návratu domov vlakom z Trnavy do Piešťan. Bola sobota večer a vo vlaku som zaspal. Prebudil som sa až za stanicou. Čo teraz? Bez váhania som vyskočil z vlaku, urobil pár kotrmelcov medzi susednými koľajami, našiel kufor a trielil preč do tmy. Na stanici vtedy slúžili policajti, a tí začali pískať na poplach, pretože si všimli, že niekto spadol do koľajiska. Utekali za mnou, ale v tme som sa skryl. Potom som zo zvedavosti obišiel stanicu a z prednej strany sa vrátil načúvať, čo si tam hovoria. Všetci tam vzrušene hovorili o možnom nešťastí. Uvedomil som si, aká to bola odo mňa hlúposť a ako zle mohla skončiť. S výčitkami svedomia som sa – ako každú sobotu – pešo vydal cez pole smerom ku krakovskému kostolu domov.

5.3 Šport a hry

Už od detstva sme všetci chlapci z horného konca hrali futbal. V 30.rokoch sa hralo na ozajstnom ihrisku na Spúšti, ale bola to lúka, kam sa chodili pásť husy a kozy. My sme mali svoje ihrisko v trojuholníku pred obecným úradom. Z dvoch strán vedľa cesty, na rázcestí stál plechový transformátor (pred ním zhora boli naložené zbožné jamy Zemanových) a tretiu stranu tvoril plot kostolnej záhrady. Pred ním – zo strany ihriska – boli čerstvo zasadené lipy. Myslím, že asi tri ešte dnes stoja, môžu mať okolo osemdesiat rokov. Jednu bránku tvorili dve lipy, namiesto druhej sme zatĺkli kolíky. Nám, desaťročným chlapcom, sa ihrisko zdalo vtedy obrovské. Mali sme ale problém – do čoho kopať? V období vojny bol veľký nedostatok lôpt – kožených aj gumových. Nakoniec sa mi to podarilo vyriešiť. Ako? Takto: moje sestry nosili v tej dobe pančuchy – silónky. Bol to výborný materiál, pretože kĺzal (bavlnené by sa nehodili). Ušil som si z nich guľu a chcel ju naplniť rôznymi handrami, ale bola veľmi ťažká. Čo teraz? V tom čase sme chovali ovce, aby mal otec kožušinu na ležanie pod seba. Vzadu nad chlievom na chalupách ich bolo niekoľko, vlna z nich už opadávala a to bol najlepší materiál na vyplnenie lôpt. Boli ľahké, aj trocha poskakovali a my sme sa pýšnili, že máme lopty „novej generácie“. Ja som sa obyčajne postavil do bránky, aby som sa príliš nenabehal.

Hralo sa väčšinou v podvečer, alebo dokonca večer pri verejnom osvetlení. Odpoludnia sme totiž všetci museli pracovať, chodiť na pole, starať sa o domáce zvieratá. Veľakrát sme sa nestačili ani poriadne naobedovať a už hurá na pole až do večera. Futbal musel počkať.

Na jar v r. 1941 som sa vrátil z futbalu celý upachtený a spotený a nenapadlo ma nič lepšieho, než sa napiť studenej vody priamo zo studne. Do rána som mal horúčku. Keď šla mama na trh do Vrbového, zobrala ma so sebou k doktorovi. Išli sme samozrejme pešo cez kapustnice. Posadila ma v čakárni a sama odišla na trh predať potraviny, ktoré niesla v plachte na chrbte. Pri spiatočnej ceste ma u doktora – Žida – vyzdvihla a šlo sa zase pešo domov. Ten doktor našu rodinu dobre poznal a občas nás doma aj navštevoval. Tentokrát mi pri vyšetrení zistil zápal pohrudnice, atramentovou fixkou mi na telo nakreslil, kde mám vodu a poslal domov. Na druhý deň šiel otec s povozom na Váh pre štrk, vzal ma so sebou a vyložil v nemocnici v Piešťanoch. Ešte v ten deň ku mne prišiel doktor so sestričkou. Niesol veľkú striekačku s hrubou ihlou a plechovú „ľadvinku“. Musel som sa posadiť obkročmo na stoličku, na prvý vpich trafil rebro (to veľmi bolelo), ale potom už šla voda a bolo jej veľa. Preto si ma v nemocnici nechali asi týždeň, kým mi ustúpila horúčka. Ja som ale aj tak v posteli nevydržal a stále som behal. Navštevoval som babku Zuzicovú, tiež tam ležala. Bola z „lepšej“ rodiny a návštevy jej nosili ovocie, aj pomaranče, občas mi nejaký dala. Bol som ale aj užitočný – zbieral som kôru z pomarančov a nosil ju do kuchyne, kde ju sušili, asi na čaj. Keď som sa uzdravil, šiel otec pre piesok a na spiatočnej ceste sa pre mňa zastavil a odviezol domov.

Veľmi som ľutoval, že kvôli chorobe som nemohol ísť na procesiu do Šaštína. Mal som ísť tiež a považoval som to za veľkú česť a poctu. Škoda, nikdy som sa potom už do Šaštína nedostal a prišiel tak o veľký zážitok. Chodilo sa tam pešo, s hudbou a jedným vozom na jedlo, batožinu a „odpadlíkov“. V Jablonici bola vždy prestávka s nocľahom. Účastníci procesií z Krakovian tam spali v stodolách na slame a mládež si určite užila veľa zábavy, pretože púť trvala tri dni. Procesie doprevádzala dychová hudba.

5.4 Roky učenia

Štúdium na Pedagogickej škole v Trnave kvôli premene na gymnázium pre mňa v r. 1948 skončilo neúspechom. Hľadal som teda možnosť, ako sa vyučiť nejakému remeslu. Lákal ma odbor elektrikár s následným štúdiom na priemyslovej škole.

Jedného pekného letného rána po ukončení žatvy v čase, keď sa obilie vozilo do kobyliny (stoh z ešte nevymláteného obilia), som o štvrtej hodine ráno vyrazil na bicykli do Dubnice, mesta vzdialeného asi 50 km od Krakovian. Išiel som smerom na Nové Mesto nad Váhom cez Čachtice a ďalej pokračoval na Trenčín. Dostal som sa do Trenčianskej Teplej, odkiaľ som mal ísť priamo na Dubnicu. Zle som však odbočil a prišiel do Trenčianskych Teplíc. Radšej som si tam kúpil mapu – špeciálku – a za mestom v dedine Omšenie som zistil, že Dubnica leží priamo vľavo za kopcom. Nechcelo sa mi ho obchádzať, a tak som vzal bicykel na chrbát a hurá do pomerne vysokého kopca! Z jeho vrcholu som uvidel cieľ svojej cesty – dubnickú továreň. K môjmu zdeseniu sa ale okolo rozkladali iba lúky a na nich sa pásli ovce, kravy a kozy. Stádo strážil pastier s ovčiarskym psom. Čo mi zostávalo? Nasadol som na bicykel a kľučkoval medzi stádom dolu k továrni. Bola to krkolomná cesta, zvlášť na dámskom bicykli, ktorý bol v hroznom stave ako vlastne všetky bicykle doma (mali sme asi tri kusy). Šťastne som dorazil k vrátnici a odtiaľ ma poslali na školské oddelenie. Tam som sa prihlásil na skúšky na vyučenie sa nejakému remeslu. Spiatočná cesta bola už jednoduchšia, išiel som stále z kopca po hlavnej ceste. Skončil som doma na záhumní pri bránke. Na dvore stál otec, ani sa nespýtal, kde som bol, a hneď som musel vyliezť na rebriňák a ísť na pole pomáhať zvážať snopy do kobyliny. Schyľovalo sa totiž na dážď. Nikto netušil, akú cestu som od rána absolvoval.

O pár dní sa otec v hostinci dozvedel, že sa chcem ísť učiť do Dubnice. Náš príbuzný Jano Seitler ho však presvedčil, aby som sa radšej učil v Považskej Bystrici, že tam budem pod jeho dozorom. Sám tam totiž pracoval ako stavebný technik. Fabrika mala vtedy asi 30 000 zamestnancov. Moja prvá cesta za vyučením v septembri 1948 viedla k rodine Seitlerových, u nich v Milochove som prespal a ráno šiel s Janom do učňovského strediska továrne, kde bolo vtedy asi 500 učňov. Po skúške som bol prijatý medzi učňov. Ráno sme všetci noví učni nastúpili na „rajón“ a mali sa rozdeliť do skupín podľa remesiel. Ja som sa pridal k budúcim elektrikárom. Lenže tam bolo preplnené, takže som nakoniec s niekoľkými chlapcami podľahol presviedčaniu vedúcich a prešiel do skupiny inštalatérov, aj keď som o tejto práci nemal ani poňatie. Tak začalo moje učenie.

Býval som na internáte v drevených „barakoch“, kde sa vo veľkom množstve objavovali ploštice. Preto sme sa občas museli vysťahovať na noc von na trávnaté ihrisko medzi ubytovne, tie boli zaplyňované a po vyčistení sme sa zase mohli vrátiť. Ako učni 1. ročníka sme nosili uniformy kovopodniku a čiapku – brigadírku so znakom továrne. Pre chlapcov, ktorí prišli z priľahlých kopaníc, to bola veľká paráda, pretože u nich sa v tej dobe ešte nosili dreváky a konopné oblečenie. Učenie pokračovalo, chodil som aj do učňovskej školy, čo pre mňa – bývalého gymnazistu – nebol problém. Šéfa inštalatérskej dielne robil Jano Gogol, rodák z Piešťan, ktorý ako futbalový brankár chytal dokonca i za reprezentáciu Slovenska. To nám všetkým imponovalo.

Po 2,5 roku učenia mne a ešte trom kamarátom bola ponúknutá možnosť skrátenia trojročnej učebnej doby. Skúšky dopadli dobre a bol zo mňa tovariš! S platom 4 500, - korún som sa z učilišťa presťahoval do internátu a jedno obdobie sme dokonca bývali na zámku v Považskom Podhradí. Cez Váh nás do práce prevážala loďka. Písal sa rok 1951.

5.5 Štúdium v Hradci Králové

Vtedy prišla na učňovskú školu ponuka zo Strednej priemyselnej školy v Hradci Králové, ktorá mala záujem o študentov zo Slovenska. Bola to jediná škola v republike, zameraná na zdravotnú a tepelnú techniku. Podmienkou prijatia bolo vyučenie v obore. Ja som už predtým premýšľal o štúdiu na priemyslovke, takže teraz som mal jedinečnú možnosť uskutočniť svoj sen. Dokonca nás čakalo podnikové štipendium 700,- Kčs. V r. 1953 totiž bola menová reforma, preto tak málo. Vrátim sa však do roku 1951. Koncom augusta som skončil v práci a odišiel do Hradca Králové prihlásiť sa na štvrorročnú Strednú priemyselnú školu stavebnú – odbor tepelnej a zdravotnej techniky. Ale prv než k tomu došlo, nastal ešte jeden problém. Podnikových štipendistov mali do dvoch rokov zrušiť a zmeniť ich na štipendistov štátnych, takže nás nakoniec nechceli do Hradca pustiť, pretože nemali istotu, že sa do továrne po doštudovaní vrátime. Ja som to však nechcel vzdať a po veľkých peripetiách som sa dostal k pracovníkovi, ktorý zadržal moju pozvánku k prijímacím skúškam. Nezostávalo mi nič iné, len zatelefonovať priamo do školy. Sekretárka potvrdila, že nás čakajú. Po ďalšom jednaní a presviedčaní sme nakoniec mohli odísť študovať. Boli sme štyria: Bučka, Filip, Papiernik a Václavík. Vydali sme sa do neznáma.

Boli sme prijatí na štúdium a škola nás ubytovala vo svojom internáte. Pre mňa to nebolo jednoduché, pretože som musel vystačiť len s podnikovým štipendiom. Z toho som platil internát a stravu v školskej jedálni. Na oblečenie a zábavu mi nezostávalo skoro nič. Vždy cez prázdniny som musel nastúpiť do práce a zarobiť si na nový školský rok. Brigádoval som v inštalatérstve Fekete v Piešťanoch. Bol som pridelený do partie Petra Machaja zo Stráží. Ten sa mi snažil vo všetkom vyhovieť, a dokonca keď mal dovolenku, menoval ma vedúcim skupiny pracujúcej v Starej Turej. V školskom roku som si cez víkendy a sviatky privyrábal vykladaním uhlia alebo mäsa z vagónov na hradeckej stanici. Tak som mohol navštevovať aj divadlo, reštaurácie a tanečné zábavy priamo v Hradci (Strelnica, Palmová záhrada) alebo v okolí, kam nás obvykle pozvali spolužiaci. Od rodičov som prakticky nič nedostával, pretože to boli roky združstevňovania a sami mali starosti, ako sa uživiť. Mama dostávala 400,- Kčs. Brat Jano mi raz poslal balík so svojím oblečením, hlavne tam bol teplý zimný kabát. Veď na povinnom lyžiarskom výcviku v Krkonošiach som mal iba tenkú letnú bundu bez podšívky! Domov z Hradca som chodil z finančných dôvodov veľmi málo, i sviatky sme so spolužiakmi zo Slovenska prežívali na internáte. Keď som sa v apríli 1954 na tanečnej zábave v Palmovej záhrade zoznámil so študentkou Pedagogickej školy Martou, chodieval som s ňou do Dobrušky k rodičom. Ani sa mi nechce veriť, že fotografia z našeho prvého rande v Pionierskych sadoch je stará už 56 rokov! To moji spolubývajúci nás spoza stromov odfotili na pamiatku, a to netušili, že sa dožijeme zlatej svadby. Rok 1954 bol nabitý aj politickými udalosťami. Na jeseň došlo k revolúcii v Berlíne a potom ešte v Maďarsku. Dostal som do školy povolávací rozkaz a mal nastúpiť na vojnu. V škole som takmer nič nenapísal, ani sa poriadne neučil. Nakoniec sa ale politici dohodli, všetko dobre dopadlo, povolávací rozkaz som vrátil a mohol pokračovať v štúdiu. To bolo dobre, pretože pri nástupe na vojnu by som školu určite nedokončil. Marta maturovala v r. 1954, ja o rok neskôr. To, že som zložil maturitnú skúšku, nikoho doma nezaujímalo, ani ďalšie moje plány. Otec nám vždy hovorieval: „Ako si ustelieš, tak budeš spať.“

Po maturite som nastúpil ako projektant do Hutného projektu v Bratislave. Spočiatku som býval v ubytovni Čedoku priamo na hrade, potom v starom pivovare u Modrého kostolíka. Domov som sa vracal na víkendy a strácal tak prehľad o dianí v Krakovanoch. Kým sa poľnohospodárske družstvo trocha vzmohlo, bola situácia veľmi zložitá, často krutá.

5.6 Vojenská prezenčná služba

To by som ani nebol chlap, keby som si neodslúžil vojnu! V októbri 1955 som sa dostavil do útvaru v Dědicích pri Vyškove na Morave. Stála tam veľká kasáreň a k nim patril aj rozsiahly vojenský výcvikový priestor na Drahanskej vysočine.

Ako maturant som nastúpil do poddôstojníckej školy ako topograf pri delostrelectve. Bol to tvrdý rok, zvlášť keď nám vojnu spestroval náš veliteľ družstva. Bol to asi tridsaťročný kantor z Malaciek, ktorý mal záľubu v pálenom. Nepil, priam chlastal! Opitý nám nedal pokoj ani v noci. Stále vymýšľal nezmyselné poplachy, hlavne v daždi a blate opakoval povel „K zemi“. Často sme chodili do terénu nivelovať. On si sadol v dedine do krčmy a keď už mal dosť vypité, vydal sa za nami a skúšali sme ako zvieratá. Dokonca si požičiaval na pijatiku od vojakov a peniaze im samozrejme nevracal. Po vojne napísali kamaráti jeho otcovi, a ten za syna dlhy uhradil. Mám s ním ešte horší zážitok než je buzerácia a požičiavanie si peňazí. Raz sme boli na ostrých streľbách a počas prestávky nás zase ubehal na „cvičáku“. Pri nástupe na odchod do kasární sa nedostavil jeden vojak, učiteľ z východného Slovenska. Bol chorý na srdce, a i keď o tom náš veliteľ vedel, aj tak ho nútil behať po lese. Nakoniec sme ho našli omdletého, naložili do auta a odviezli do nemocnice. Po návratu do kasární som z takéhoto jednania dostal šok a dosť vulgárne som vynadal všetkým od velitela čaty, batérie až k veliteľovi armády, plukovníkovi. Ani ma za to nepotrestali, naopak, chodili okolo mňa ako myšky.

Ešte jeden príbeh z vojny. Brigáda, ktorá mala iba delá 151 mm, odišla na ostré streľby. Ja ako veliteľ topodružstva som musel zistiť súradnice x, y z miesta, odkiaľ sa bude strieľať a po prevedení v požadovanom čase skontrolovať hlavný smer zamierenia štyroch diel. Pri jednom bol veliteľom čerstvo vyštudovaný poručík a ten mi nedovolil previesť kontrolu hlavného smeru s poznámkou, že on má všetko v poriadku. Bol som tak unavený, že som za delami zaspal. Prebudil ma obrovský hluk. Porúčikovo delo vystrelilo prvú ranu a tá dopadla mimo vojenský priestor kúsok od obývaného domu! Okamžite bola streľba zastavená a zodpovednosť za správny hlavný smer som mal ja. Lenže zistilo sa, že poručík kontrolu svojho dela nedovolil, a bol som z toho vonku! Potrestali jeho, ale streľby, ktoré sa pripravovali dva mesiace, skončili fiaskom.

V družstve som mal aj kamaráta Vojta Hornáka z Trebatíc. V civile pracoval ako geodet, takže o geodézii vedel oveľa viac ako ja, ale bol len členom družstva. Tiež sa ťažko zmieroval s tým, že som jeho veliteľom. Predsalen bol nakoniec dosť rozumný na to, aby pochopil, že ako odborník musí plniť moje rozkazy.

5.7 Od vojny po dôchodok

Keď som sa po dvoch rokoch vrátil z vojenskej prezenčnej službe, už som nenastúpil späť do Hutného projektu v Bratislave. V novembri 1957 som sa oženil a hľadal zamestnanie vo východočeskom meste Dobruška. Spočiatku som robil vedúceho zámočníckeho strediska Dobrukov v neďalekom Opočne. Po dvoch rokoch som nastúpil ako energetik do drevárskeho závodu Alfa v Solnici. V r. 1961 som začal projektovať zdravotnú techniku a centrálne kúrenie v Okresnom stavebnom podniku v Dobruške, tam som pracoval až do dôchodku do r. 1991. Počas celého obdobia pôsobenia v OSP som okrem svojej projektantskej práce musel aj zastupovať vedúcich pracovníkov na rôznych postoch – od majstrov, vedúcich stredísk až po stavbyvedúcich. Mal som totiž tú výhodu, že som sa pred štúdiom na priemyslovke ešte vyučil, takže mi žiadna práca nerobila problémy. Najviac času som ale strávil za rysovacou doskou a výsledky mojej práce sú v celom okrese.

Po odchode do dôchodku som však s prácou úplne neskončil, riadil som stále nejaké stavebné akcie buď pre mesto, alebo pre rôzne podniky. K mojim posledným aktivitám v odbore patrilo vedenie a dozor pri výstabe vilového domu miestneho lekárnika p. Hendrycha, oprava kostola Husov zbor a nakoniec vybudovanie strediska na štiepanie lesného dreva pre rychnovského zámockého pána J. Kolowrata v Lipovke. Všetky práce som ukončil v r. 2007. Aj tak mi to však nedá a stále musím niečo robiť, hlavne okolo rodinného domu, ktorý sme zrekonštruovali. Od jari do zimy sa starám i o záhradu. Čo ešte dodať? Chodí za mnou veľa ľudí, ktorí potrebujú poradiť, a to ma teší!

5.8 Záujem o rodinnú históriu

Náš dedko Juraj, nar. 1871, začal hospodáriť v novom dome č. p. 141 postavenom v r. 1905 na pozemkoch, daným venom od rod. Strakových. Podľa informácie Izidora Sedláka, našeho suseda, bol dedko dobrý hospodár, preto bol niekoľkokrát zvolený za richtára. Ako jeden z mála hospodárov nechodil do krčmy a tým nepremrhával majetok. Keď už začínal hospodáriť so synom Michalom (nar. 1893) a Janom (nar. 1900), hospodárstvo rozkvitalo. Bratia výborne spolupracovali, dobre sa starali o pole i dobytok.

Babka a potom aj mama veľmi chutne varili a robotníci k nám radi chodili pracovať, pretože sa dobre najedli a dostali hneď zaplatené (4 koruny za deň) a ešte obilie ako naturálie. V letnej sezóne mama musela denne navariť jedlo až pre 20 osôb. Každú sobotu sa v peci piekol chlieb a koláče. Pec bola spočiatku v kuchyni, potom sa prestavovala a bol k nej prístup z verandy. Nakoniec sa postavila nová pec pod kôlňou pri stene od notára. Nemôžem zabudnúť na naše koláče. Boli také voňavé, že keď som chodil zo školy z Vrbového, cítil som ich už od Kubánovho mlyna – makovníky, orechovníky, tvarohové, slivkové i jablkové!

Mám papier s poznámkami strýka Jana z roku 1926, kde píše, koľko sa vymlátilo obilia z hektáru. V tom období to bolo až 30 q, v 40. rokoch to stúplo na 40 q a v 50. rokoch až k 50 q. To bola hlavne zásluha otca Michala, ktorý už vtedy pole práškoval a dvakrát oral. V r. 1927 nastal medzi dedkom Jurajom a synom Janom veľký problém. Strýc bol na svoju dobu veľmi vzdelaný mládenec. Vedel 3 jazyky a bol zakladateľom Omladiny (katolícka mládež) v našej dedine. Potvrdil mi to aj sused Izidor Sedlák, ktorého strýc školil. V Omladine začal chodiť s Apolóniou Snohovou z dolného konca dediny. Dievča bolo nemajetné a to sa Jurajovi nepáčilo. Strýc ako poslušný syn sa dievčaťa vzdal, a na jeseň r. 1928 odišiel do Trnavy do kláštora. Počas pobytu v kláštore sa jeho milá Apolónia vydala. V r. 1934 ho jeho predstavení poslali do Ríma, do Vatikánu. Dostal tam na starosť jedálňu pre asi 150 osôb a túto prácu vykonával skoro štyridsať rokov. Zomrel v r. 1971.

Strýkov odchod bol pre našu rodinu veľkou stratou. Bol totiž múdry a vzdelaný a jeho pomoc rodine s deviatimi deťmi veľmi chýbala. V ostatných rodinách sedliakov, kde mali vzdelaného strýka, sa deti dostali na štúdia. Náš otec nemal k vzdelaniu vzťah, pre neho bola vždy najdôležitejšia práca na poli. Jeho heslo „Ako si ustelieš, tak budeš spať“, pre nás deti znamenalo, že každý svojou vlastnou snahou vyštudoval to, na čo mal schopnosti. Situáciu nám v tom období ešte zhoršilo združstevňovanie dediny a zákaz študovať deťom tzv. kulakov, pokiaľ rodičia nenastúpili do družstva.

5.9 Richtárova truhlica

Krakovany bola vždy vyspelá obec. O to sa zaslúžili aj náš dedko a otec, ktorí boli niekoľkokrát zvolení za richtárov. Z toho obdobia bola u nás na povale uložená richtárova truhlica. Prehrabovať sa v nej a pozerať si staré dokumenty bola moja veľká záľuba. Vybral som si tam aj obecné dokumenty z r. 1874 a 1875. Tieto zápisy obsahujú všetky jednania obecného zastupiteľstva. Je na nich aj podpis Juraja Bučku, nášho dedka. Podľa PhDr. Vincenta Sedláka (historika) je naša rodina Bučkových najstaršia v Krakovanoch. Zápisy z truhlice sú zaujímavé a dá sa z nich vyčítať, ako prebiehal život na dedine v predminulom storočí. Je tam napríklad listina – inventúra obecného majetku:

a) Stôl kancelársky z mäkkého dreva

b) 4 lavice z tvrdého dreva

c) 2 skrine väčšie a 2 skrine menšie

d) 2 lavice z mäkkého dreva

e) Zákonník spoločný z r. 1868

f) Razítko

U richtára boli uložené:

a) Obecná truhlica z tvrdého dreva

b) 1 vážky s prístrojmi

c) 2 putá železné

d) 1 flinta

Tieto originály som si privlastnil. Bola to pre mňa vzácnosť a zachoval som tak staré spisy, ktoré by boli pri rôznych prestavbách domu už určite zlikvidované. V r. 2002 som všetky originály odovzdal osobne na Obecný úrad v Krakovanoch a dúfam, že si ich budú vážiť a využijú ich. Snáď to nedopadne ako s kazetami (obsahujú nahrané rozhovory s najstaršími obyvateľmi dediny), ktoré sa údajne stratili, no našťastie sa s odstupom času našli v archíve.

Ďalším dôkazom vyspelosti našej obce bolo zavedenie elektrického prúdu už v r. 1918, zatiaľ čo v Trnave bol zavedený až v r. 1921. Elektrifikačné práce vtedy vykonávali ruskí zajatci. Keďže Krakovany boli dobre finančne zabezpečené, mohli si to dovoliť. Okolité dediny mali dlhy. Elektrické vedenie začínalo v Piešťanoch a viedlo cez Zaháje do Krakovian a okolo kapustných polí (kapustníc) až do Vrbového. Každý občan, ktorá mal do domu zavedenú elektrinu, platil mesačne za 25 W žiarovku desať korún. Trojfázový prúd na našom záhumní bol zavedený až r. 1942. Elektromotorom sa totiž mohlo mlátiť, šečkovať, aj rezať na píle drevo. Elektrina v izbách bola vedená po stene na keramických kotuľkách. Drôty boli obalené pletenou bavlnou a gumou.

V rokoch 1875 – 1876 bola dedina pod policajným dozorom. Pandúri z Čachtíc k nám pravidelne každý týždeň prichádzali na koňoch a dostávali za to odmenu. Na hody 1,80 zlatky, inak 0,60 zlatky. Tak je to v zápisoch. Okolo roku 1600 Alžbeta Báthoryová (1560 – 1614) určite aj z Krakovian nechávala voziť na Čachtický hrad mladé dievčatá, zabíjala ich a kúpala sa v ich krvi, ako je známe z histórie. Bolo vidieť, že naša dedina bola už v predminulom storočí strediskovou obcou. Bola tu fara, škola i notársky úrad. Z tej doby zostala iba vysoká kamenná stena vysoká až 6 m, široká 70 cm a dlhá asi 80 m, ktorá tvorila oplotenie medzi našim domom a notárstvom. Bola zhotovená z pálených tehál, na každej bola vyrazená značka výrobcu.

5.10 História jednotného poľnohospodárskeho družstva - JRD

14. augusta 1957 sa v Krakovanoch konala zakladateľská schôdza Jednotného roľníckeho družstva. Tým sedliakom, ktorí do družstva nevstúpili, bola náhradou za ich pozemky vymeraná pôda na najhorších poliach, napríklad Podpotočie. Za týchto podmienok nevydržali dlho samostatne hospodáriť, zvlášť, keď ich deti nemohli študovať. Nakoniec vstúpila do družstva celá dedina. Podľa vyjadrenia skupinára Jozefa Hornáka bolo na poľné práce k dispozícii až 95 žien. Všetko sa robilo ručne, až v r. 1958 sa kúpil traktor. Keď sa potom zrušili strojne traktorové staníce (umiestnené ve sladovne, dnes nový hotel), mechanizačný park družstva sa rozširoval. Odmena za prácu, tzv. jednotka, bola spočiatku 16,- Kčs, ale mesačne sa dávala záloha 8,- Kčs a zvyšok sa doplácal až na konci roku podľa výsledku hospodárenia. Postupne jednotka stúpala na 18 – 23 Kčs. Potom už družstevníci dostávali mesačný plat a lepší pracovníci získali naviac aj odmeny.

Za predsedu družstva bol zvolený p. Tonkovič, ale o všetkom rozhodoval notár Jozef Zuzic, spolužiak vtedy budúceho prezidenta Husáka. Keď bol neskôr zvolený nový predseda, Ervin Sedlák, chcel o všetkom rozhodovať sám, a to sa Zuzicovi nepáčilo. Bola utvorená mechanizačná skupina pod vedením Františka Kališa. Postupne si družstvo vyškolilo svojich traktoristov a to už bolo dobré. Patril medzi nich aj brat Michal, ako o tom píše vo svojej kapitole. Po Jozefovi Hornákovi, ktorý družstvu založil vinohrad aj vínnu pivnicu, túto prácu prevzal synovec Janko. Vyštudoval odbornú vinohradnícku školu v Modre. Zároveň vykonáva aj prácu zootechnika.

Podľa vyjadrenia družstevníkov prevzal v 80. rokoch predsedníctvo Jozef Sedlák a priviedol družstvo takmer ku krachu. Hovoril som vtedy o pomeroch v družstve so synovcom Petrom Hornákom a vysvetlil mu, že družstvo musia zachrániť predovšetkým mladí členovia, čo sa nakoniec podarilo. Do vedúcej funkcie nastúpil p. Hugo a podmienky sa zlepšili. Neskôr sa družstvo spojilo s Trebaticami a celé predstavenstvo sa presunulo tam, bol tam aj Jozef Jankech, môj spolužiak zo školy. Krakovancom sa to nepáčilo a odtrhli sa, začali hospodáriť samostatne. Družstvu to prospelo, kancelárie a budovy pre dobytok boli totiž vybudované v Krakovanoch a v Strážoch. V súčasnosti si družstvo vedie veľmi dobre a môže nájomcom pôdy vyplácať až 2100 Sk za hektár.

Prosím čitateľa, aby mi prepáčil prípadné nepresnosti v údajoch a informáciách, ktoré pochádzajú z ústneho podania. V Krakovanoch nežijem od roku 1951.

6. POROZPRÁVAL BRAT MICHAL

Náš dedo Juraj Bučka sa narodil v roku 1871 a zomrel v roku 1960. Pochádzal z domu oproti kostolu. Za manželku si vzal Máriu Strakovú (1873 – 1952). Keď sa ženil, mal dvadsaťjeden rokov, Mária pätnásť a pol. Svokor mu vtedy povedal: „Šanuj si ju, lebo je ešte mladá!” V roku 1905 si postavili dom vedľa obecného úradu. Šírka pozemku bola 30 m, dĺžka okolo 400 m. K domu patrilo humno so záhumním, ktoré sa zužovalo do šírky 20 m až po tehelňu, kde sa dnes rozkladá futbalový štadión. Celý pozemok dostali ako svadobný dar od rodičov – veno nevesty. Pôvodne na ňom stáli tri malé neobývané domy. Okolo chodili farníci z Ostrova do kostola do Krakovian a tento dvor používali v nutnosti na malú potrebu, medzi nimi aj desaťročná Katarína Valková, ktorá si vtedy ani nepomyslela, že tam za pár rokov bude stáť dom, kam ona príde za nevestu.

Juraj s Máriou mali štyri deti. Najstarší bol Michal (1893 – 1976). Ten sa v r. 1918 oženil s Katarínou Valkovou a vychovali spolu deväť detí. Pokračovali vo výstavbe domu: nechali v zadnej časti dvora postaviť chlievy a v r. 1924 stodolu – údajne čiastočne za peniaze utŕžené z predaja orechov. V humne bolo asi šesť storočných orechov. Na konci oploteného humna stál pri bráne plevinec. Bola to zrejme stodola pôvodných majiteľov pozemku, stará už vtedy okolo sto rokov. Stavba mala drevený krov zakrytý slamenou strechou a steny tvoril prútený plot – čerstvé drevo bolo do hĺbky asi 10 cm rozštiepené na dve polovice a prepletené medzi stĺpiky na šírku 40 – 50 cm a potreté blatom zo žltej tehliarskej hliny, zmiešanej s jačmennými plevami. Po celý rok tam spávali sovy. Každú noc sme počuli ich húkanie. Krov slúžil na uskladnenie žitných a pšeničných pliev, ktoré sa tam nosili pri mlátení obilia. Tie sa používali na kŕmenie dobytka. Stavba dostala názov od pliev – skladovali sa v rohu pri bráne a pridávali sa do žltej tehliarskej hliny, ktorá sa používala na opravu stien a podláh. Ale v r. 1942 sa podlaha na povale nad obytnou časťou odstránila a po celej ploche sa urobil škvárobetón.

Dom, v ktorom od r. 1905 žili už tri generácie Bučkov, potreboval rekonštrukciu. Rodina sa rozrastala. Juraj s Máriou bývali v izbe napravo od brány. Neskôr – v roku 1938 – sa sýpka na ľavej strane pri dverách pre nich prestavala na bývanie. Mali kuchyňu, izbu a komoru. Ďalej bolo treba vymeniť v celom dome okná. Pôvodne mala každá miestnosť dve, kuchyňa jedno a ešte dvere do ulice. Staré okná boli dvojdielne špaletové, v každom dieli tri tabulky skla. Vymenili sa za tri trojdielne okná do ulice so skladacími špaletami z vnútornej strany, na noc a v lete sa zatvárali. Boli vymenené aj dvere so zárubňami. Fasáda na dome bola pôvodne hlinená, náter bol urobený žltohnedou hlinkou. Potom bol dom omietnutý škrabanou cementovou omietkou bielej farby so zelenými pruhami nad a pod oknami.

Vodu domáci čerpali z kopanej studne na dvore. Je hlboká deväť metrov, priemer má asi jeden meter. Na dne sú uložené dve betónové skruže, zvyšok stien až k povrchu je obložený lomovým kameňom. Vlastná studňa sa skladá z dreveného valca o priemere 40 cm. Je tvorená dvoma dielmi z jedľového dreva. V nich je vyvŕtaný otvor o priemere 10 cm. Tam je uložený čerpací systém – dva ventily a pracovný valec zo žltého kovu s klapkou. Asi štvormetrový spodný diel je spojený kovovou obručou s horným dielom. Ten nad povrchom vyčnieval asi 2,2 m a bola na ňom upevnená drevená pumpa, slúžila k čerpaniu vody. Na jedno plné vedro stačilo sedemkrát potiahnuť. Vedľa studne bolo pred chlievami pre kone a kravy hnojisko vzdialené asi 5 m. Voda bola ale aj tak stále dobrá, bez pachu. Neskôr sa hnojisko presťahovalo do humna pred suchý záchod stojaci pri stene po pravej strane dverí z dvora.

Mali sme vynikajúcu stodolu. Tehlovú, do polovice výšky stien vymurovanú, i rohy stavby až po strop. Na poschodie sa ukladala ďatelina, až desať rebriňákov. Aby mohla dýchať, ležala na doskách, silnejších aj slabších. Čo sa nevošlo do stodoly, uložilo sa do menšieho kozlíka v humne, niekedy aj do dvoch. Keď bola aj červená ďatelina – listnačka, tak boli aj 2 kozle. Tri štvrtiny podlahy v stodole boli vybetónované, pretože otec chcel mať pre hovädzinu dostatok krmiva, pestovalo sa veľa ďateliny, staršia sa nechávala na semeno. Suchá ďatelina, zviazaná do snopov, sa v zime mlátila. Mláťačka mala na bubni prsty, potom sa ďatelina vytriasala vydlami a cez rajtar (fukar) sa semeno prečistilo. Ďatelinové semeno sa sialo do jačmeňa, na novú úrodu, ale viac sa ho predalo, bol to veľký finančný prínos. Dobrým prínosom boli aj obecní býci k oplodňovaniu kráv z celej dediny. Dorastali do váhy 10 – 12 q.

Otec bol tiež včelárom. V humne stál včelín, postavený spôsobom ako plevinec, len z východnej strany boli namiesto steny postavené úle, ktoré si otec urobil sám. Mali sme doma dvadsať aj viac rodín včiel. Dosky na úle boli narezané na pílach z veľkých stromov jelše, aby mali dostatočnú šírku. Ešte dnes ich používame ako kurníky pre sliepky. Medu bolo mnoho. Ako deti sme mávali v komore dvadsaťpäťlitrovú konvu.

V stodole, kde nie je na podlahe betón, sme roku 1943 vykopali dve jamy na ukrytie obilia pred vojnou (zbožné jamy). Jama mala tvar džbánu, dno a boky sa vystlali rovnou ražnou slamou. Tá sa na steny pripevnila trikrát dookola obtočenými silnejšími prútmi a tie zase drevenými háčikmi. Keď sa jama naplnila obilím, v hrdle sa zaklinili dve polená do kríža tak, aby držala vrchnú vrstvu slamy a hliny, ktorou sa jama zasypala. Do každej sa vošlo asi 10 q obilia. Kopať sa museli tajne, pri zavretej stodole, hlina sa vyvážala do humna. Keď sme túto prácu robili, najstarší brat mal 16 rokov, ja necelých 15.

Mali sme štyri ťažné kone, jeden pár čierny, druhý biely. Boli to tri kobyly, jeden kôň, volal sa Šandor. Dvoch najlepších si vzali pred vojnou Nemci. Zostal len dvanásťročný kôň, spoľahlivý, a mladá, dvojročná kobylka. O kone sa staral paholok. Bol ako člen domácnosti – jedol s nami v kuchyni, ale spal v sýpke. Už som sa o nej zmienil, bola naľavo od vjazdu a vedľa obecného úradu bola stena pozdĺž celého nášho dvora, vysoká asi šesť metrov a široká šesťdesiat centimetrov. Z našej strany bola pod stenou kôlne, postavená pec, kde sa piekol chlieb a koláče (12 guľatých pecňov), neskôr sa tam pristavila aj maštaľ pre obecné býky. Sýpka bola pod stenou v lete chladná, slúžila aj ako druhá komora. Keď sa zabili 2 bravy o váhe 250 kg, boli z každého štyri diely slaniny a tiež šunky, ktoré po nasolení vo veľkom drevenom koryte a vyúdení, boli dobré až do ďalšej zabíjačky.

Práce na statku bolo toľko, že pokiaľ boli deti malé, potrebovala mama pomocnicu. V Strážoch u Radoských, bývali pri vodnom stave dve dospievajúce dievčatá, Melánka a Elenka. Jedna z nich prišla každý deň pomáhať. Spomínam si, že keď sa v r. 1935 ženil Vít Remiš, naša pomocnica išla na svadbu pomáhať. Trvala tri dni a ja ako šesťročný chlapec som tam tiež šiel – veď tam bola naša Melánka! Keď sme boli mladí a v maštali boli 2 páry koní, museli sme otcovi pomáhať. Väčší gazdovia mávali paholkov. Náš posledný sa volal Pavol Durica a pochádzal z Ujlaku.

Keď po vojne prišli ruskí vojaci, bol vydaný rozkaz zapriahnuť kone a odviezť vojenský materiál Rusom. S vozom odišiel najstarší brat Jozef. Na tretí deň sa vrátil domov pešo bez koní a voza, pretože na Morave sa ešte strieľalo. Tak sme po vojne začínali odznova, zháňali sme, čo sa dalo. Od vojakov kone, postroje neboli, a začínala sa jar 1945. Bolo po vojne.

V rokoch po 2. svetovej vojne (1939 – 1945) sa dostávali čím ďalej tým viac k moci komunisti. Vyhrali voľby v roku 1947 a po februárovom puči v r. 1948 začali vo vtedajšom Československu znárodňovať podniky a chceli kolektivizovať aj poľnohospodárstvo podľa sovietskeho vzoru. Hospodári sa tomu bránili, a preto štátne orgány vyvíjali tlak zvlášť na tých, ktorí vlastnili väčšie časti pôdy. Predpisovali sa povinné štátne dodávky, napríklad mäsa, a kto nemal splnené predpisy, nemohol pre svoju potrebu doma robiť zabíjačku. Moja manželka Terka spomína, že im do splnenia vysokej dávky chýbalo 1,4 kg mäsa, a preto musela za úradnú cenu doniesť do Nového Mesta nad Váhom jedno kurča. Roľníci museli pestovať napríklad pohánku a cirok metlový. My sme pestovali pohánku na pol hektári vo vinohradoch, cirok rástol na kapustniciach. Na kapustu sa tam vtedy ešte dala púšťať voda z Holešky, bola vybudovaná ako potok nad úrovňou zeme. Za mlynom Kubán bol urobený drevený stav, ktorý odvádzal vodu na Filových a Holcových mlyn v Strážoch za cestou. Voda z tejto Holešky sa tromi otvormi vypúšťala na pole, len ak bola zasadená kapusta (po Duchu svätom). Tiekla do malého, umelovytvoreného priekopu, ktorého steny sa na spevnenie otĺkali drevenou lopatou, a ktorý viedol pozdľž potoka. Pestovali sa veľké hlávky kapusty na nízkom hlúbe. My sme mali veľmi úrodnú kapustnicu. Jedna tretina sa osievala kŕmnou repou a menšia časť za kapustou zase zmesou prosa alebo kukuricou na kŕmenie.

Okolo Holešky rástli staré stromy – vŕby, jelše, vedľa potoka viedla cesta, po ktorej sme pešo chodili do Vrbového do školy – mešťanky. Myslím, že bola postavená v r. 1936. Škola v Krakovanoch mala osem ročníkov, ale po ukončení 5. triedy mohli šikovnejší žiaci pokračovať v mešťanke vo Vrbovom alebo na gymnáziu v Piešťanoch. Vo Vrbovom boli dobrí učitelia, spomínam si na staršiu pani učiteľku Jolanku Oslanskú. Chodili tam žiaci z celého okolia: z Vrbového, Prašníka, Šípkového, Šterús, Trebatíc, Krakovian, Ostrova. Dedinské školy – aj v Krakovanoch – mali 2 triedy: v jednej sa učili žiaci prvého, druhého a tretieho ročníka s pani učiteľkou, v druhej žiaci štvrtého až ôsmeho ročníka s učiteľkou a organistom v kostole.

Posledným učiteľom a organistom zároveň bol Jozef Dlábik. Pochádzal z Oravy. Keď odišiel do dôchodku, zastúpil ho Jozef Čičmanský, ale ten nehral na organ. Spevákom a organistom v kostole bol miestny Jozef Jankech, samouk, ale celý život veľmi dobre hral aj spieval. Myslím, že bol ročník 1920 a dožil sa asi sedemdesiat rokov. Keď už nemohol vyjsť na chorus, keďže bol ťažký a boleli ho nohy, úlohu organistu prebral Imrich Sedlák. Býva síce v paneláku v Piešťanoch, ale dochádza k nám do Krakovian hrať asi od roku 1980 až dodnes. Bol veľmi schopný hudobník, učil mladých chlapcov hrať a dopĺňať dychovú hudbu.

Teraz, keď idú hrať na pohreb, pozvú si pomoc z Trebatíc a Vrbového. Aj naši chlapci hrali – brat Jozef na klarinet, Jano na trombón. Janko spomínal, že chodil hrať na pohreby aj v Bratislave, keď tam pracoval. Bez dychovej hudby sa na dedine nekonala žiadna cirkevná alebo iná slávnosť. Každý sviatok a prvú nedeľu v mesiaci hrala v kostole dychovka. A kostol býval plný do posledného miesta, aj sa stálo. Pán dekan Žilinčan slúžil u nás na fare 34 rokov. Mladší kapláni boli vo filiálkach v Trebaticiach a Ostrove. V nedeľu ich furman prevážal v koči ťahanom koňmi. Veľmi dôstojne sa slávili cirkevné sviatky ako Božie telo alebo Božské srdce. Po dedine sa konali procesie k štyrom oltárom. Mládež bola oblečená v krojoch, každá dedina mala svoju veľkú zástavu, ktorú niesli traja mládenci, veľké dievčatá tvorili okolo zástavy kruh a každá držala jednu farebnú stuhu upevnenú na žrdi. Mladšie dievčatá mali stužky menšie a tvorili krúžok okolo sošky Panny Márie, ktorú niesli štyri veľké dievčatá. Sviatosť oltárnu držal kňaz a šiel pod baldachýnom, ktorý niesli hasiči, všetci v uniformách, tiež niesli lampáše a kríž. Najmladšie dievčatá, v tom roku prvoprijímajúce, rozsýpali po ceste lupienky kvetov. Boli pod dozorom pani učiteľky. V záhradkách aj pred vchodami domov boli postavené vŕbové a jaseňové haluze, vysoké až dva metre. Prinášali sa skoro ráno z kapustníc, kde ich bolo dostatok. V rokoch 1960 – 1968 sme pred našou bránou tiež pripravili oltár. Bol veľmi pekný. Mali sme sochu Božského srdca vypožičanú od rodiny Emila Žažu, rám sme urobili z dreva a striešku zo stavebného mrežového železa. Máme aj fotografie. Naša dcéra Marta s kamarátkami oltár vyzdobili kvetmi a veľkým vencom. Aj ja som mal česť niesť veľkou zástavu spolu s Imrichom Zemanom a Alojzom Sedlákom, dokonca dvakrát.

Vtedy bolo v dedine viacero detí, aj mládencov a dievčat, preto sa často kultúrne pracovalo. V zime sa nacvičovali divadelné hry, hral sa stolný tenis a šachy, v lete zase futbal. V Rakoviciach bola Vyššia hospodárska škola. Od nás tam chodili na bicykloch Berco Valko, Berco Sedlák, Viktor Kališ, Vlado Straka a náš Jozef. Boli tam chlapci z celého Slovenska, dobrí futbalisti, ktorí hrali futbal za Krakovany. Študenti od nás z dediny pokračovali v štúdiu na vysokých školách a získali inžiniersky titul.

Ešte sa vrátim k dedinským slávnostiam za Slovenského štátu. Boli sme doma štyria chlapci a potrebovali sme čisté, biele vyžehlené košele a päť sestier zase naškrobený vyžehlený kroj. Bola to úloha, ktorá zamestnávala sestru Františku.

Písal sa rok 1945. Bolo po vojne. Týždeň po Veľkej Noci, 4. mája sa oslavolavo oslobodenie. Nebolo čo zapriahnuť a začínali jarné práce. Otec teda odišiel do Bratislavy, kde mali sovietski vojaci zhromaždené kone, a jeden pár od nich kúpil. Jedna kobyla, Fuxa, bola staršia, druhá, mladšia mala na krku vytetované číslo, pochádzala z Maďarska, ale nebola naučená pracovať. Pomenovali sme ju Mica. Deti v dome dorastali, najstaršia sestra Anna sa vydala za Jozefa Vitáloša ešte za Slovenského štátu. Bol okresným tajomníkom Hlinkovej národnej strany v Novom Meste nad Váhom, vtedy veľký pán. Mali dve dcéry, Janku a Ľubku. V roku 1950 sa vydávali sestry Mária – za Svetlíka do Ostrova – a Františka – za Jozefa Hornáka z Krakovian. Obe mali svadbu naraz u nás na dvore. Brat Jozef sa ženil asi v roku 1953, vzal si Oľgu Valovú zo Stráží. Ja som bol druhý, oženil som sa 12. 2. 1955 s Teréziou Brezulovou z Kocuríc.

Vtedy sa už zvyšoval nátlak na súkromne hospodáriacich roľníkov a nútili k vstupu do JRD. Náš otec nebol zástancom družstevníctva, ale štátna moc znemožňovala súkromné hospodárenie. Najprv dali pôdu do spoločného družstva ľudia, ktorí už neboli schopní pracovať, alebo ktorí mali len malý kúsok pôdy, a i ten obrábali s ťažkosťami. Keď sa 14. 8. 1957 založilo družstvo, nám zabrali pôdu a dostali sme náhradnú na Podpotočí, 14 ha tej najplanšej pôdy z majetku družstva. Nepodpísali tiež Juraj Bučka, Izidor Sedlák a Ján Vacula. Keď sme videli, že náš odpor je malý, podpísali sme aj my - Michal Bučka st. a Michal Bučka ml. – bolo to tak vedené, pretože menší hospodári mali vymerané menšie dodávky pre štát.

Začiatky družstva boli ťažké. Na určenom mieste sa začali budovať maštale pre hovädzí dobytok. V našom chlieve sa chovali jalovice. Otec nechcel, aby sa k nám denne dovážalo krmivo, tak ho dávali do stodoly a z nej sme ich kŕmili. Po mlatbe bolo kŕmne obilie aj v našej stodole. My mladší sme si pre potreby družstva zdarma urobili vodičský preukaz. Inak sa všetky práce vykonávali ručne. Žien chodilo do práce okolo šesťdesiat. Ja som začal pracovať s koňmi, na ďalší rok som dostal pásový traktor DT 54. Bol to najsilnejší traktor, zvlášť na poľné práce. Mňa to veľmi bavilo, od skorej jari do neskorej jesene sa dalo urobiť veľa práce. V šesťdesiatych rokoch sa montovali na pásové traktory radlice a nimi sa zahŕňalo, čo bolo treba, zarovnávali sa cesty, zahŕňali hlinníky, vytrhávali stromy, a robili sa štrkové poľné cesty. Každý deň bolo vidieť kus poriadnej práce.

S manželkou Teréziou sme mali syna Štefana v r. 1955. Moja manželka mala vždy záujem o prácu, potrebovali sme peniaze. Pretože poľné práce sa konali len v lete, ponúkli jej prácu pri prasniciach v chlievoch. Rozumela tomu už z domu a pamäť mala dobrú. U nás bol zavedený kontrolovaný chov prasníc, každá mala v uchu číslo a viedli sa o nej záznamy. Terka dokázala tieto čísla pri dvestotridsiatich prasniciach určiť spamäti! Plemenár Štefan Cagala z Očkova a Ing. Ignác, plemenár z Trnavy, sa o nej vyjadrovali, že je najlepšou ošetrovateľkou okresu. Spomínam si na jeden príbeh. V družstve na stredisku sa konali prehliadky všetkého plemenného zvieratstva. Serafín Klinovský predvádzal plemenného kanca, ktorý sa otočil, skočil na neho a odmietal poslušnosť. Všetci sa báli k nemu priblížiť. Vtedy vyšla Terka, ktorá s ním tiež pracovala, potľapkala ho, a bez problémov predviedla. A to plemenníci dosahovali váhu aj nad 300 kg.

Keď sme si našetrili peniaze, začalo sa - asi v roku 1960 – s ďalšou prestavbou domu. Z komory sa urobila spálňa, pristavala sa veranda, v humne sa postavil murovaný záchod. Pred stavbou verandy sme s pomocou mladšieho brata Alojza zaviedli do domu vodovod aj kanalizáciu. V roku 1962 manželka Terka s bratom Alojzom doviezli na voze ťahanom koňmi potrebný materiál, aj betónové kanalizačné rúry až do humna. Potom sa z konskej maštale urobila izba a vedľa garáž, kúpilo sa auto. Dovtedy sme mali len malý skúter Manet.

18.10.1958 sa nám narodila dcéra Marta, o deväť rokov neskôr, 4. 11. 1967 syn Janko. Dokiaľ otec vládal, choval jednu kravu, naše deti boli odchované na kravskom mlieku. A dokiaľ sme mali kravku, mala babička aj nejaké peniaze. Družstvo totiž ženám starobný dôchodok nevyplácalo. Otec si zaplatil 18 000 korún na národné poistenie, aby dostával 450 Kčs mesačne. Keď sa predala krava, urobili sme pivnicu, nad ňou komory, približne v roku 1964. Veľmi dobrým pomocníkom nám bol švagor Štefan Ševčík. Poradil aj pomáhal urobiť keramické stropy v komorách. Veľmi sa osvedčili. V zadných chlievoch sa tiež dával nový strop. Medzitým sa omietali steny chlievov. Pôvodná omietka sa otĺkla, na steny sa klincami pripevnila drátená sieť a urobila sa nová vápnocementová omietka. V roku 1965 sa zaviedlo centrálne kúrenie. Hliníkové radiátory sa doviezli priamo z výrobne zo Žiaru nad Hronom. Prácu urobil kúrenár, môj vrstovník, Peter Žažo tak dobre, že nám bez poruchy slúži doposiaľ. Novú kúpeľňu s toaletou robil M. Horanský, múry a obklady Ludvík Markech. Asfalt na dvor som doviezol v jeden deň na päť krát na traktorovej vlečke z Piešťan. Zariadil to Ján Seitler, zamestnanec mesta. Ja som bol ako brigádnik zamestnaný v Mestských službách Piešťany. S pásovým traktorom som od jari do jesene rozhŕňal hlinu na parkoviskách, pripravoval podložie pod cesty, zhŕňal smetisko. Potom sa táto práca robila s kolesovými traktormi s radlicou – Hony.

Ešte jedna zaujímavosť. 11.9.1960 zomrel dedo Juraj. Pretože rodina aj družstevníci šli na pohreb, museli prestať pracovať aj mláťačky, aj keď bola mlatba v plnom prúde. Babička Mária zomrela 1.6.1952. Ja som bol vtedy vojak.

Už som sa zmienil o našich troch deťoch, o ktorých teraz napíšem viac. Syn Štefan, narodený 22.12.1955 sa chcel vyučiť v odbore kúrenár-vodoinštalatér. Aby to mal ľahšie, šiel po dohode s bratom Jankom do učilišťa v Bratislave, do Pozemných stavieb. Lenže tam sa vyučil ten, kto chcel a mal záujem. Kto sa staral len o futbal a hokej, ten sa naučil málo. Po roku štúdia šiel na vojnu, ktorú si odslúžil na štátnej hranici v Aši. Po vojne chodil do práce, ale pretože prax ovládal málo, bol v nej neistý. Ako 24-ročný sa spoznal s Helenou Turčanovou z Lipovníka od Topoľčian a oženil sa s ňou. Syn Tomáš sa im narodil 1.6.1980 a dcéra Zuzka 26.7.1982. Tomáš vyštudoval Strednú záhradnícku školu v Piešťanoch, Zuzka Stredné odborné učilište tiež v Piešťanoch. Štefan je na invalidnom dôchodku, Helena je v domácnosti.

Dcéra Marta sa narodila 18.10.1958. Po skončení základnej školy išla študovať na Strednú zdravotnú školu do Trnavy. Po maturite nastúpila do práce v nemocnici v Piešťanoch. Bola vždy rozhodná. V roku 1978, kedy zmaturovala, sa aj vydala za Jozefa Masára z Podolia, zámočníka. Chceli sa osamostatniť, postaviť si dom. Najprv sa za spolupráce so svatom Vojtechom Masárom vŕtali studne. My rodičia sme im obom chceli pomôcť, preto sa stavali 2 rovnaké domy v našom humne. Vďaka Bohu to bolo bez problémov. Dobre sme si rozumeli a pomáhali navzájom. Ja som mal už kolesový traktor ZT 300 nemeckej výroby, v tom čase najsilnejší traktor na orbu, a 9 T vlek. Čo sme potrebovali, som doviezol. JRD v tom čase už veľmi dobre prosperovalo, bolo už takmer vybudované, ľudia boli spokojní. Marta a Jozef majú dve deti – Michala a Evu. Michal ukončil Strednú priemyselnú školu elektotechnickú v Piešťanoch, Eva študovala na UKF v Nitre.

4.11.1967 sa nám narodil ešte syn Ján. Po základnej škole študoval v Modre maturitný odbor ovocinársko-vinársky. Potom pracoval ako brigádnik v spoločnom družstve Trebatice-Krakovany až do odchodu na vojnu. V roku 1991 sa oženil s Monikou Bokorovou z Dubovian, krajčírkou. Do roka sa im narodil syn Lukáško, teraz študent strednej školy. Aj oni začali vo dvore stavať dom. Roku 1992 sa rozoberala sýpka, komora a kôlne, pripravovala sa stavba. Monika má troch bratov a sestru. Svat Peter Bokor bol v tom čase žeriavnikom, a brat Monikin brat Peter chodil nákladným vozidlom. Obaja pomáhali pri stavbe, aj mama Olinka a chlapci Palko a Danko. Druhý Jankov syn Matúš sa narodil po troch rokoch 15.5.1994, teraz študent, a najmladší Šimonko 27.10. 2002. Máme z neho radosť, je to živý a bystrý chlapec.

Tu sa moje spomienky už stávajú skutočnosťou. Písal som ich na žiadosť nášho brata Alojza. Toho vždy zaujímala história a život u nás na Slovensku. Žije totiž od roku 1951 v Čechách.

Za všetko, čo sme prežili, chcem poďakovať Pánu Bohu a anjelom strážnym. Musím zvlášť poďakovať manželke Terézii, ktorá je výborná gazdinka, vie sa postaviť ku každej práci, v domácnosti, či na poli, poradí si aj s domácimi zvieratami. Narodila sa 5.9.1933 v Kocuriciach, má dve sestry. Brigida je vydatá, bezdetná, jej manžel Štefan Ševčík pocháza z Brezovej na Morave. Najmladšia Katarína je rozvedená a má už ženatého syna Ladislava a vydatú dcéru Martu.

Naša Terka bola pred tromi rokmi už taká unavená, že sa nemohla ani sama obliecť. V tom čase bol už po smrti náš druhý sused Jozef Zuzic, a svoj dom zanechal Mgr. Alžbete Radechovej, dcére po svojej sestre Márii Hornákovej. Alžbeta bola profesorkou na Gymnáziu v Myjave, a ako telocvikárka sa zaujímala o masáže stuhnutých častí tela. Cvičila aj s našou Terkou, ktorej to veľmi pomohlo a spolupracujú dodnes. Je to päťdesiatsedemročná žena, veľmi príjemná a ochotná pomáhať. Terka má dobrú priateľku.

Ešte by som chcel spomenúť, že dôkazy o globálnom otepľovaní Zeme sú badateľné. Pamätám si februárové tuhé a mrazivé zimy, ale pri terajších sneh nevydrží ani týždeň, väčšinou len prší a zem nevymrzne.

Po zamatovej revolúcii v Prahe v roku 1989, kedy skončila vláda komunistov a bol vytvorený najpr federatívny štát Čechov a Slovákov a potom aj samostatná Slovenská republika, strácali poľnohospodárske družstvá pomoc od vládnych orgánov. Štátni úradníci, ktorí mali v družstvách pôdu, si ju brali späť, aby sa poškodilo JRD. Naše družstvo sa preorientovalo na chov ošípaných. Maštale aj kravín sa prestavali na klietkový odchov. Hovädzí dobytok sa u nás už vôbec nechová, mlieko bolo stratové. Bravčové mäso vykupujú pod 40 Sk, ale v obchode sa predáva za 150 Sk. Mladší zamestnanci z družstva odchádzajú, podniky sa zadlžujú. Je nádej, že dostanú nejaké dotácie, aby mali na podiely. Náš Janko pri svojej práci na družstve ešte chová cudzokrajných vtákov na predaj a v poslednej dobe k nim pridal aj chov psov. Vodí sa mu dobre.

7. INFORMÁCIE ING. PAVLA DOLNÍKA

Informácie o rodine Kláry Dolníkovej, rod. Bučkovej, ako ich k 31. 3. 2007 zozbieral jej manžel Ing. Pavol Dolník.

Klára Dolníková, rod. Bučková sa narodila 27.11.1936 v Krakovanoch rodičom Kataríne Bučkovej, rod. Valkovej a Michalovi Bučkovi. Bola najmladšia z 9 súrodencov. Vyrastala vo vzornej poľnohospodárskej, rímsko-katolíckej kresťanskej rodine. Formovanie jej charakteru a morálnych vlastností boli ovplyvnené nielen vzorným rodinným zázemím, ale aj spoločenským životom obce, ktorá bola okrem iného aj v dávnej minulosti na vysokej hospodárskej a predovšetkým poľnohospodárskej úrovni. Nie nadarmo sa Krakovany nazývali perlou Stredného Považia, prívlastok ktorý obci zostal dodnes.

Súkromné roľnícke hospodárenie prežívala už od detstva, a získavala poznatky a skúsenosti pri prácach v hospodárstve. Po absolvovaní Meštianskej školy vo Vrbovom nebola z kádrových dôvodov doporučená pokračovať na žiadnej strednej škole, preto nastúpila do zamestnania vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Borovciach, kde postupne získala miesto laborantky. V tomto zamestnaní sa zoznámila s Pavlom Dolníkom, s ktorým uzavrela manželstvo civilným sobášom Miestnom Národnom Výbore (MNV) a cirkevným sobášom v rímsko-katolíckom kostole v Krakovanoch 10.5.1958. Z manželstva sa narodili tri dcéry – Beáta, Ľudmila a Katarína, a dvaja synovia – Juraj a Pavol. Okrem materských dovoleniek pracovala v Jednote – Ranč v Trenčianskych Bohuslaviciach a v Chirane Nové Mesto nad Váhom, odkiaľ v roku 1989 odišla do penzie.

Ing. Pavol Dolník, sa narodil 28.6. 1929 v Bošáci, rodičom Adamovi Dolníkovi a Márii Dolníkovej, rod. Štefankovej. Bol najmladší z 3 súrodencov. Vyrastal v maloroľníckej rodine rímsko-katolíckeho náboženstva. Otec bol hudobník, hrávala na klarinet v chýrnej bošáckej dychovke v rozsiahlej oblasti Trenčianska, v Bratislave, Prahe, na Morave a podobne.

Pavol pracoval odmalička na malom hospodárstve. Spočiatku pásaval husi, potom kravy, kosil, oral, a postupne vykonával všetky najťažšie práce. V roku 1943 ukončil povinnú školskú dochádzku. Potom dva roky pracoval doma na hospodárstve a v miestnej tehelni ako robotník. V rokoch 1945 – 1947 absolvoval 2-ročnú Roľnícku školu v Záblatí. Táto škola nestačila na postup do strednej školy, preto v školskom roku 1947-48 absolvoval Kurz Meštiackej školy (4 triedy) v Novom Meste nad Váhom. Zároveň pracoval jeden mesiac v r. 1947 ako komisár pri mláťačke, potom tri mesiace ako matrikár na MNV v Bošáci a päť mesiacov ako asistent na Roľníckom mliekarskom družstve v Žiline. Po zložení prijímacich skúšok na Vyššiu vinársko-ovocinársku a záhradnícku školu v Modre túto strednú školu vyštudoval a v roku 1952 ukončil maturitnou skúškou. Potom dostal umiestenku ako učiteľ na Poľnohospodársku majstrovskú školu odbor záhradkársky v Podlužanoch pri Bánovciach nad Bebravou, ale zastával tam funkciu riaditeľa školy. V rokoch 1953 – 1955 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v Znojme a na Libave. Po vojenčine začal pracovať vo Výskumnom ústave rastlinnej výroby v Borovciach ako technik a tam sa zoznámil s Klárikou. Bola z toho svadba a manželstvo, ktoré trvá dodnes. Ďalej Pavol pokračuje vo svojich spomienkach takto:

Pri politických previerkach v roku 1958 som bol z ústavu uvoľnený. Ihneď som nastúpil do miestneho JRD v Bošáci ako radový člen a počas žatvy som zarobil v júli 300 Kčs a v auguste až 330 Kčs. Potom som sa chcel vrátiť do školstva, bol som učiteľom na Poľnohospodárskej škole v Bošácej a v Novom Meste nad Váhom, kde som učil 4 roky a znova zastával funkciu riaditeľa školy. Keď sa zakladali konzervárenské plantáže, po veľkom nábore som sa dal presvedčiť a založil plantáž drobného ovocia v Podolí. Tam som najprv od roku 1962 zastával funkciu vedúceho plantáže a po reorganizácii a rozšírení viacerých hospodástiev od roku 1974 funkciu riaditeľa Ovocinárskeho štátneho majetku v Podolí až do jeho zániku v dôsledku privatizácie v roku 1997, kedy som zároveň ukončil 36 rokov práce s 8-ročným nadsluhovaním a odišiel som do dôchodku.

Pôvodná plantáž v Podolí mala výmeru 50 ha, po rozšírení o dve hospodárstva (Nové Mesto nad Váhom a Melčice-Lieskové) to bola celková výmera 525 ha. Všetky pestovateľské plochy sa rozprestierali na svahoch Malých a Bielych Karpát. Boli sme najväčšími pestovateľmi jahôd v ČSR s maximálnou výmerou 50 ha a produkciou 250 – 350 t. Jahody, ríbezle, maliny a čerešne sme okrem zásobovania domácich konzervární a mraziarní vyvážali tiež do NSR, Holandska, Švajčiarska a Talianska. Pestovali a dodávali sme sadbový materiál tiež iným pestovateľom. Z dvanástich závodov na Slovensku sme vykazovali najlepšie ekonomické výsledky, ešte aj v roku 1994 sme vykazovali 5 mil. Sk zisku. Po privatizácii sa dostali k hospodárstvu takí manipulátori, že majetok je v súčasnosti zlikvidovaný. Chcel by som ešte spomenúť, že som si ešte rozšíril vzdelanie o Vysokú školu Poľnohospodársku v Nitre diaľkovou formou v rokoch 1960 – 1965.

Po privatizácii a 8 rokoch nadsluhovania som odišiel do dôchodku. Už 10 rokov vykonávam v malom merítku činnosť, ktorú som predtým robil profesionálne. Obhospodarujem 1,5 ha pôdy. Pestujeme hlavne slivky, jablone, jahody, uhorky-nakladadačky a zeleninu pre vlastnú spotrebu, na ostatnej pôde obilniny. Množím tiež ovocné stromky. Okrem toho som bol poslancom Obecného zastupiteľstva, v predstavenstve Ovocinárskej únie, v Únii slovenských novinárov, v okresnom výbore a v Základnej organizácii Slovenského zväzu záhradkárov, vo všetkých obecných organizáciách. Dopisujem do 3 odborných časopisov. Napísal som niekoľko publikácií, napr. Ovocinárstvo na Podjavorine.

V roku 1959 sme v Bošáci zbúrali starý rodičovský dom a postavili nový, do ktorého sme sa v tom istom roku nasťahovali. Väčšinu prác aj s dovozom materiálu sme zabezpečovali svojpomocne, zúčasťňovala sa bližšia aj vzdialenejšia rodina, okrem iného aj otec z Krakovian Emil Palkech, švagor z Trebatíc a celá rada z rodiny a známych v Bošáci. Okrem toho sme zakúpili pozemok oproti nášmu a susedovmu domu, kde si postavili dvojdom syn Juraj a dcéra Ľudmila s rodinami. Posledne sme kúpili aj susedov dom, ktorý nám bol ponúknutý, pretože je predpoklad, že niektoré z vnúčat bude mať záujem o výstavbu.

Celú našu rodinu tvoria 3 dcéry (Beáta, Ľudmila a Katarína), 2 synovia (Juraj a Pavol), 2 nevesty, 3 zaťovia, 9 vnúčat a 1 pravnúča, nasledovne:

1. Ing. Beáta Hederová, rod. Dolníková, nar. 18.3.1960, bytom Bratislava Lamač, Pod Zečákom 10. Vyštudovala Vysokú školu Zemědelskú - Fakulta Záhradnícka v Brne, pob. Lednice. Vydala sa v roku 2003, Reno, Nevada, USA. Pracuje ako podnikateľka v projekcii a zakladaní záhrad. Jej manžel JUDr. Ján Hedere, nar. 15.9.1950, podniká v právnej oblasti.

2. Juraj Dolník, nar. 6.4.1961, bytom Bošáca 134, absolvoval Strednú záhradnícku školu v Piešťanoch. Oženil sa 20.11.1982 v Bošáci, Pracuje ako vodič kamiónu, dováža krmivo z Grécka. Jeho manželka Irena Dolníková, rod. Kubáňová, nar. 23.10.1962, vyštudovala rovnakú školu ako Juraj. Pracuje ako technička v montáži motorov vo firme Emerson.

Deti: 2.1 Ing. Juraj Dolník, nar. 9.5.1983, slobodný, vyštudoval Technickú univerzitu v Bratislave, pracuje ako strojný inžinier v strojárskom závode v Žiline.

2.2 Janka Dolníková, nar. 24.12.1988, slobodná, študuje Strednú ekonomickú školu v Novom Meste nad Váhom.

3. Ľudmila Imrichová, rod. Dolníková, nar. 13.11.1962, bytom Bošáca 134, vyštudovala Strednú priemyselnú školu stavebnú v Trenčíne. Vydala sa 16.7. 1983 v OÚ Bošáca. Pracuje vo firme AC Nielsen marketing v maloobchode v Bratislave. Jej manžel Miroslav Imrich sa narodil 26.2.1961 v Smolníku, okr. Spišská Nová Ves. Vyštudoval gymnázium a pracuje v podniku Zimaz s r.o. pri montáži plynovodov a odberných staníc plynu.

Deti: 3.1 Michaela Synaková, rod. Imrichová, nar. 7.2.1984, bytom Bošáca 134 sa vydala v r. 2004, študuje na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite (SPU) v Nitre. Manžel Samuel Synak (1984) študuje na rovnakej univerzite. Majú dcéru Ľudmilu (2004).

3.2 Miroslav Imrich, nar. 25.4.1986, absolvent Strednej záhradníckej školy v Piešťanoch, tiež študuje na SPU v Nitre.

3.3 Katarína Imrichová, nar. 10.10.1988, bytom Bošáca 134, študuje na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom s pokračovaním štúdia v Trenčíne alebo Bratislave.

4. MVDr. Pavol Dolník, nar. 12.1.1967, bytom Dunajská Lužná, Školská ulica. Vyštudoval Vysokú školu veterinárnu v Košiciach. Oženil sa 13.11.1999, a pracuje ako vedúci veľkoobchodu farieb. Manželka MUDr. Danka Dolníková, rod. Kršková, nar. 27.1.1971, vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako detská lekárka vo Fakultnej nemocnici na Kramároch v Bratislave.

Deti: 4.1 Klára Dolníková, nar. 16.5. 2000 v Bratislave, žiačka ZŠ

4.2 Matej Dolník, nar. 23.8.2001, Materská škola v Dunajskej Lužnej

5. Katarína Žákovicová, rod. Dolníková, nar. 17.3.1971, sa vydala 10.5.1991 v Bošáci. Býva v penzióne v Trenčianskych Bohuslaviciach. Maturovala na Gymnáziu v Trenčíne. Riadi s manželom rodinný podnik Penzión s kapacitou 40 lôžok a plnou penziou. Organizuje spoločenské podujatie, okrem iných aj každoročný festival Žákovic Open. Jej manžel Marian Žákovic, nar. 6.12.1966, absolvoval Stredné odborné učilište strojárske, pracoval v Hydrostave v Trenčianskych Bohuslaviciach. Súčasne vybudoval Penzión, v ktorom pracuje s manželkou.

Deti: 5.1 Marian Žákovic, nar. 16.5.1994, žiak ZŠ v Bošáci

5.2 Richard Žákovic, nar. 26.11.1995, žiak ZŠ v Bošáci

Všetky deti rodičov Pavla a Kláriky majú postavené rodinné domy. Juraj a Ľudmila dvojdom v Bošáci, Katka v Trenčianskych Bohuslaviciach, Pavol v Dunajskej Lužnej a Beáta v Bratislave.

Bošácka dolina bola odpradávna opradená povesťami o výskyte a pestovaní ovocia, hlavne sliviek. Preto nie nadarmo sa tu doteraz produkuje vynikajúci destilát známy pod značkou „Bošácka slivovica“. Vyváža sa do celej Európy a Ameriky. Jej vynikajúca povesť sa najviac rozšírila na prelome 19. a 20. storočia. Najväčšiu zásluhu na tom má brat mojej babky Adamať, ktorý vlastnil a prevádzkoval pálenicu.

Dalo by sa ešte oveľa viac opisovať dejiny našich rodín, obce Krakovany a Bošáca. Treba však prenechať niečo aj našim nasledovníkom, možno aj pre mňa. Nech sa im všetkým darí a nech obohatia dejiny našich rodov a prekrásnych rodných krajov.

Tieto informácie predložil jeden z účastníkov tohoto diania roku Pána 2007, Ing. Pavol Dolník, Bošáca 77. Pripojili sa Ing. Beáta Hederová, Juraj Dolník, Ľudmila Imrichová, MVDr. Pavol Dolník a Katarína Žákovicová.

8. OBRAZOVÁ PRÍLOHA

Rodný dům – postaven 1905, rekonstruován 1940

Tehla z múru

Již část. zbourán

Přístavba domu J.B. postavena 1993

Bulovna a chlievy

Šopa pre vozy

Starý plevinec zborený 1961 (cca. 150 rokov)

Prvá rodinná fotografia – 1938

Moja IV. Trieda – 1941
Uč. Žažová a Dlábik

Lavica pre deti vyrobená r. 1938

Matka Katarína

Otec Michal

Alojz s rodičmi r. 1968

Juraj Bučka (1871-1960)

Otec matky – Gašpar (1866-1928)

Sestry Alžbeta a Katarína Valkovy

Rodinná oslava 60. narodenín brata Michala

Náš dom v Dobruške

9. POĎAKOVANIE

Pokiaľ o niekom zo svojich súrodencov píšem menej ako o ostatných, nie je to zámer, ale je to preto, že mi neposkytli dostatok materiálu o svojich rodinách, o svojom detstve a mladosti. Zároveň ďakujem všetkým, ktorí podporili moju snahu zachovať pre našich rodinných potomkov aspoň útržky z diania na dedinskom hospodárstve v minulom storočí, a poskytli mi k tomu materiál.

Ospravedlňujem sa za nepresnosti v niektorých údajoch, ale toto dielko nemá za úlohu zachytiť a oživiť dávne udalosti úplne presne. Zhromažďoval som materiál približne desať rokov a počas tej doby sa mnohé zmenilo a veľa ľudí odišlo do nenávratna.

Ďakujem svojej manželke Marte za spoluprácu, rovnaká vďaka patrí všetkým, ktorí ochotne vyrozprávali príbehy, pretože od roku 1948 som už v Krakovanoch trvale nežil, od roku 1951 bývam v Dobruške (ČR). Použil som teda vo veľkej miere ich spomienky.

Zvláštna vďaka patrí tým, ktorí spísali rozsiahlejšie materiály, tieto tvoria samostatné kapitoly.

Ďakujem tiež neterinej dcére Eve Masárovej, ktorá texty preložila do slovenčiny a prepísala na počítači, mojmu vnukovi Martinovi za ich prevod do digitálnej formy a dcere Lubomíre za ich vydanie.